Ku hopsačke-skákačke Yestermorrow (od bratislavských Bitmap Galaxy) píšem článok už niekoľko mesiacov, a za toho boha sa neviem dopracovať ani ku stručnej informatívnej notiske. Jednak nemá natívnu linuxovú verziu, čo je samo o sebe tuhá brzda, no hlavne som sa nevedel prehopsať cez početné zákysy a mŕtve miesta. Nakoniec som ale YM dorazil a článok viac nemôžem ďalej odkladať.
Yestermorrow som objavil približne pred rokom, na letnom Steam Festivale 2020.
Pre nás linuxákov je SGF malými vianocami. Na pár dní si aj my môžeme vyskúšať – zadarmo a bez traumy – windowsoviny od výmyslu sveta. Nabudený jak dvanásť-ročný detvák vtedy zbesilo sťahujem jedno demo za druhým a hľadám drobné klenoty, ktoré Proton dokáže rozbehať aj na mojej mašine.
Yestermorrov bol práve jedným z tých – ťažko dolovaných – protonových pokladov. Zo všetkých parieb prezentovaných na SGF 2020 bol jednou z troch, čo skončili v mojom whishliste. Len dopátrať sa ku nemu, to vám bola fuška. Steam ho neradil medzi „odporúčané hry“; Steam ranking mi ho ukazoval až kdesi na spodku zoznamu… A povedzme si narovinu, jeho názov („Yestermorrow“) nie je zrovna magnet pre oči, že áno.
Nakoniec sa ale vytrvalosť vyplatila. Po prvom spustení som ešte netušil, že YM je slovenská hra. To až keď na mňa vybaflo logo Fondu na podporu umenia - tu zrazu ma oblažil malý zázrak, ako keď (obrazne) po dvoch dňoch festivalovania stretnete na ulici v Seattli malú mikro-celebritu zo Slovenska.
Demo sa mi naozaj ľúbilo. Celé som ho preskákal na dva nádychy. Hráč v ňom ovláda Yui, mladú slečnu z maľovaného orientálneho sveta zdevastovaného príchodom Temnoty. Krajina sa kúsok po kúsku mení na vyprahnuté ruiny, stará civilizácia je na prahu konca: Yui najprv stráca otca, a keď už život nemôže byť horší, potom jej Tiene unesú aj zvyšok rodiny. Yui je však časovládkyňa. Môže sa „prevteliť“ do svojho detského ja – do doby pred apokalypsou – a svoju rodinu zachráni hopsaním skrz-tam-a-naspäť časopriestorom.
Finálna verzia hry vyšla štyri mesiace po SGF, začiatkom novembra, a rovno v ten deň (+/-) som si ju zodpovedne kúpil.
Prvotné nadšenie z dema dovtedy bohužiaľ opadlo a replay úvodných tridsiatich minút sprevádzalo skôr vytriezvenie. Čosi bolo inak. Horšie. Možno plynulosť hry, alebo citlivosť ovládania. Drobné aj väčšie chyby, ktoré by nemali prejsť beta-testom.
Pokiaľ demo naznačovalo modernú 2D hopsačku postavenú na questoch a interakcii s NPC-čkami, plná hra od „epickosti“ upustila.
Yestermorrow je „len“ obyčajná plošinovka. Je to výborná plošinovka, je to slovenská plošinovka, ale chýba jej hĺbka, zmysel pre detail, ktorý by ju postrčil zo 7/10 medzi elitu. Jej skript je vo svojej podstate variáciou na Nekonečný príbeh – na čom nie je nič zlé, je to úplne v poriadku, detskí rebeli zachraňujúci fantasy svet pred Temnotou sú už našim folklórom – lenže Yestermorrow sa tým sám z vlastnej viny vystavuje porovnaniam. A strašne v nich zlyháva. Svoj potenciál prezentuje len povrchne, akoby vývojári neustále naháňali čas a škrtali jednu featuru za druhou. Prostredie je prešpikované dedinkami, osadami, ruinami… Ktoré zívajú prázdnotou. Ak náhodou narazíte na ďalšie postavy, sú skôr dekoráciami než NPC-čkami, a to vrátane matky, otca a brata.
Platformové pasáže sú náročnosťou relatívne prístupné aj pre menej zdatných hráčov. Kým nepríde boss-fight, Yestermorrow si bez väčších stresov zahrajú aj priemerné 10-13 ročné decká. Presne to som si zamiloval na deme. Netvárilo sa ako ďalšie Celeste alebo Super Meat Boy, skôr chcelo byť príjemnou platformovou adventúrkou.
Lenže akonáhle príde boss, začína šikana. Bežní hráči (na mojej úrovni) končia, zakysnú, vzdajú to. Hra je odrazu pre úplne iný level hard-core maniakov. Bitka s Yuinim bratom a záverečný súboj sú čistým peklom, ich obtiažnosť je v porovnaní so zvyškom hry (pred boss fightom aj po boss fighte) absurdne neúmerná, umelo silená... A keď je konečne po nich, hra sa opäť vracia do svojho normálu, akoby boss-fight bol akýmsi nárazovým filtrom: „Sorry hoši, za tento bod pustíme len 20% z vás“.
Je to škoda. Tých 7/10 si Yestermorrow ozaj zaslúži, ale po závere hry som cítil skôr úľavu („konečne koniec; mám toho dosť“) ako zadosťučinenie - keď sa spotení a roztrasení zvalíte do kresla a srkajúc kolu alebo pivko sledujete ubiehajúce creditsy.
