TRIHLAV

"LitRPG" a "gamelit" sú pre mňa úplne nové výrazy, s ktorými som mal prvýkrát česť až vďaka prílohe ku júnovej Pevnosti (V. Mahanenko: Cesta šamana). Doteraz som ich mylne vnímal ako novodobý pokus o gamebooks ("choose your own path"), ku ktorým si -- pri všetkej úcte -- od základnej školy nesiem kýbeľ plný predsudkov, odporu a hlbokého nezáujmu.

Samozrejme, že som sa celý čas mýlil :) LitRPG nie je žiadny zošit s pseudo-hrou, ale obyčajná knižka o paričoch pariacich parby.

To len pre nuancie v texte ju zákerní intelektuáli oštemplovali nešťastným akronymom - zrejme aby ospravedlnili šablónovitosť žánru.

Zopár linkov na úvod

Gamesnícke príbehy sú s nami (v rôznych formách) prinajmenšom odkedy v osemdesiatych rokoch natočili Tron. Ak nie dlhšie. Nikdy som ich špecificky nevyhľadával, načo. Dobré knihy si nakoniec k človeku nájdu cestu: Snow Crash od Neila Stephensona, Bludisko odrazov od Sergeja Lukjanenka, Enderova hra alebo (s trochou sebazaprenia) snáď i ten Ready Player One, ak je vám po chuti... A pokojne do chatu dopíšte ďalšie tituly. Keď som skúsil googliť najlepšie gamelit/litRPG za ostatných päť rokov, skoro ma zadrhlo od toho nákladu.

Cesta šamana: Úkol přežít

autor: Vasilij Mahaněnko

preklad: Martin Kapalka

Oproti klasickým sci-fi/fantasy je litrpg skôr paródiou na MMO stereotypy. Herné postavy knižných postáv s veľkou slávou level-upujú, rozdeľujú puntíky medzi vlastnosti, moria sa s inventárom a každých 50 strán si opisne obliekajú nové šaty, lebo tak sa to v multiplayerovkách musí, inak to nejde :)

Pokiaľ vám generické fantasy príde nápadité ako vyprážaný syr z vývarovne, litRPG ku "syru" nadelí navyše pollitrák piva. Je to najlacnejšia žranica pre vyprahnuté mozgy, nič viac, Cestu šamana som zhltol na štyri nádychy. Pripomenula mi prvých desať epizód zo Sword Art Online: Rozprávka o tom ako borec (ideál chrabrosti a neomylnosti) uväznený v MMO svojim umom preskočí grindovačku a strihne si celú hru skratkou.

Na šamanove pokračovanie som si už netrúfol, ale autor (Vasilij Mahanenko) sa mi zaľúbil. Do košíka obratom putovala jeho aktuálna sci-fi "novinka" Galaktogon: Hra začína. Aj keď má názov ako z pokazeného generátora... nejako som to pred pokladňou prehltol.

Galaktogon: Hra začína

autor: Vasilij Mahaněnko

preklad: Martin Kapalka

Galaktogon je opäť rozprávka "o ultimátnom pro-gamerovi čo si to sekne cez MMO so zapnutým turbom", ale tento raz vo vesmíre, bez siahodlhých grindovacích epizód a bez úvah o krompáčoch s bonusom +3.

Pointa je zľahka požičaná z Ready Player One: Kto v hre prvý nájde skrytú planétu, vyhráva šek na miliardu dolárov.

Hlavný hrdina Alexis (úplný nováčik v Galaktogone) sa s tým neserie. Hneď po prihlásení si zo žartu volí cestu renegáta ("hocikedy môžem začať odznova") a od toho momentu sa vezie na vlne šťastných rozhodnutí; ako atletický zvodník v skutočnom svete; bezstarostný dobrodruh v tom virtuálnom; skrátka sympaťák, nad ktorým takmer do konca bdie spisovatelova ochranná ruka.

Bez preháňania vravím, jak som knihu v piatok podvečer chytil do ruky, v sobotu ráno bola prečítaná.

Je to narýchlo pozliepaný gýč, o tom nie je žiadnych pochýb. Druhá polovica je neuveriteľne zlá :) Ale ak ste si "odohrali" aspoň pár hodín v Elite Dangerous, Eve Online alebo No Man's Sky, stojí za to. Ja nie som práve veselá kopa (skôr také roztrasené klbko nešťastia), ale miestami som sa ani ja už neovládol a musel som vybuchnúť do smiechu, fakt sa nedalo. Mahanenko každú chvíľu fukol nový hlod, vymyslel absurdnejší nezmysel...

A potom sa mu generátor náhodných bludov v polovici knihy zadrel. Akoby prestal stíhať edičné termíny. Inšpirácie z vesmírnych gamies sa vyčerpali; galaxia sa stala fádnym miestom a na záchranu musela prísť invázia ďalšej (ničivejšej) rasy - ergo tower defence. V mojom prostoduchom ponímaní sa kniha zvrhla do preskinovaného fantasy, akéhosi ruského anime projektu, kde tristo-kilometrovou rýchlosťou pobehujú bojové nosorožce, zbraňové systémy lode riadi mechanický orangutan, antická motýlia bytosť rozdáva kryptované proroctvá a dej sa posúva vpred cez "random encounters", nie Alexovymi schopnosťami.

Galaktogon nestratil plynulosť (kniha odsýpa až do konca), ale zmizla súdržnosť. Od istého bodu som si pri čítaní nepredstavoval už len hráča a jeho postavu, ale aj ich autora. V priebehu niekoľkých rokov vydal pomaly že desať kníh. Muselo sa to odraziť aj na kvalite obsahu.

Amon Amarth sa v ostatnej dekáde stali (v zlom zmysle) death metalovými Horkýže-Slížami - kam sa človek pohol, všade boli, všetko hädlajnovali, nedalo sa im vyhnúť. Kedysi som ich mal naživo strašne rád (na niektoré koncerty do smrti nezabudnem :) ), ale s ubiehajúcimi rokmi sa zmenili na divadlo so sekundovou choreografiou: "Teraz musia všetci tlieskať", "teraz všetci ziapu hej-hej", "a teraz musíte hroziť pästičkami". Stali sa z nich death-popoví profíci, príliš veľkí a príliš populárni, aby si mohli (opäť) dovoliť pár minút spontánnosti a impulzívnej zábavy.

Nový klip je príjemnou výročnou spomienkou na ich prvé albumy, keď Amoni ešte neboli okukaní a kresťanskú pakáž sme hanili radostne, čulo a s bojovo vycerenými zubami. Masters of War je jedna z množstva ich nadčasových chuťoviek, ktoré v človeku aj po bambilióne koncertov dokážu zovrieť krv - predovšetkým dnes, teraz, na Slovensku. Kam pozriete, všade je to odrazu samí pápeženec, vatikánsky zapredanec a vlastizradca, fuj, a Slováci verní sami sebe môžu nad tou pochabosťou len škrípať zubami... Toš hor sa do počúvania, bratia v metale, nech tú choleru zo seba vyzúrime :) Kým je to ešte dovolené.

Celkový kombinovaný počet unikátnych stiahnutí Trihlavov & poviedok niekedy v týchto dňoch prekročil tisícku (po odrátaní botov a papierových výtlačkov) a je myslím namieste vám všetkým za tú pozornosť úprimne poďakovať :)

V takýchto chvíľach je mi trochu ľúto, že na svojej stránke zásadovo odmietam Google Analytics a podobné nechutné zvrhlosti; vôbec netuším kto-odkiaľ-prečo by moje staré DIY plátky čítal a či vôbec vie po Slovensky. Ale do toho ma myslím nie je absolútne nič :) Nech ste kto ste, či vás poznám osobne alebo či ste sem zablúdili náhodou, našli ste si sem cestu aj bez Twitterov, Facebookov a Discortov, a niečo také muselo vyžadovať efort. Klobúk dole za váš čas.

Snáď raz príde zasa obdobie, keď sa znova rozpíšem.

Naši najoblúbenejší emo bläckáči Panzerfaust pred pár dňami vypustili nový klip k minuloročnému The Suns of Perdition: Chapter II: Render Unto Eden a mňa pri ňom trtlo - prečo vlastne na stránke nezdielam aj dobrú hudbu?

Vysvetlivky ku klipu nájdete od dobrých ľudí dole v yt komentároch. Interpretácie Prometeovho príbehu (a jeho kresťanských variácií) zvyknú byť skôr povznášajúce, o božej obeti (a treste), o vytrvaní, vzkriesení, o "ohni v srdci", ale Panzerfaust sa tento raz na "svetlo v temnote" vrhli z opačnej strany. A riadne ťali.

K záveru klipu niektorých isto potešia aj dve minúty hosťujúcej Mášenky z Arkony.

--

Panzerfaust na rok 2022 potvrdili turné Európou a presne za 11 mesiacov budú aj u nás, v bratislavskom Kulturáku. Jakoš som zatiaľ v nových priestoroch klubu nebol, verím že nebudú menšie ako tie staré na Bazovej :) a snáď sa tam okrem kapely vtesná aj pár fanúšikov.

Trvalo to dva mesiace, ale nakoniec som sa k tomu predsa dopracoval a zoznam linuxových hier za marec 2021 je konečne hotový. Titul "linuxovej hry mesiaca" si vtedy-dávno vyslúžila hitovka Loop Hero od ruského tímu Four Quarters. Už dlhšie som sa mu chystal napísať malý nadšenecký článok (aspoň pár oslavných viet), ale... Ani po x hodinách testovania som mu neprišiel na chuť. Slová chvály kdesi viazli.

Loop Hero je minimalistický projekt dotiahnutý do ukážkovej marketingovej dokonalosti; učebnicová exhibícia profesionálneho PR, ktorý z malého experimentu pre Ludum Dare dokázal vyžmýkať maximálny profit. Bez irónie. Klobúk dole. Vydávajú ho texaskí mágovia Develover Digital, na ktorých starí pamätníci spomínajú ešte ako Gathering of Developers. Alebo Ion Storm, ak chcete.

Loop Hero

Four Quarters

Papierovo by mal Loop Hero patriť do "mojich oblúbených": Grafika je pomaly že EGA, na pozadí pípajú ľúbozvučné chiptunes; a žáner je vám taký podivuhodný, že človek je z neho aj po polhodinovom lets-playi stále celý pomýlený. Niečo sa na obrazovke preukázateľne deje, masa ľudí sa pri tom zabáva, ale nezaujatý divák len krúti hlavou. Jeden malý sprajt (hráčova postava) svojvoľne chodí stále dokola po tej istej cestičke -- môžeme sa na neho len bezmocne dívať -- občas sa spustí auto-battle -- stále bez interakcie -- a popritom hráč neustále pauzuje, špekuluje, čosi prehadzuje v inventáry ("optimalizuje" postave statsi), alebo s "vybojovanými" kartami odokrýva okolitú krajinku. Sám sebe stavia nové prekážky.

Človek z toho má mrle, ničomu nerozumie a tiež si to chce vyskúšať. 16000 recenzentov tomu predsa dalo na Steame 93% hodnotenie. Za prvý mesiac hra predala pol milióna kópií. Niečo na Loop Hero musí byť - očividne je to nové, na PC-čkách neokukané a radový gamesník tomu chce prísť na koreň... Rozpitvať hru na pixely.

Aspoň preto som si nakoniec Loop Hero kúpil aj ja :)

Prvé dojmy z hry sú naozaj výborné. Kým sa učíte pravidlá. Dve tretiny zábavy sú o svojpomocnom objavovaní všetkých polo-ukrytých funkcií; hra mocne tlačí na hráčovu prirodzenú zvedavosť, nech z vlastnej iniciatívy vyskúma čo kde na čo slúži, nech si nájde a otvorí aj tú poslednú obrazovku; nech okliká všetky neoklikané tlačítka.

Po každej "akčnej časti" (po výlete za zásobami na "loope") si budujete základňu, spoznávate nové postavy... Upgradujete. Tu si postupne odomykáte nové povolania a nové typy "kariet". Progres sprevádza minimalistický dej, smutný, depresívny, o vymazanom svete a jeho poslednom hrdinovi, ktorý v temnote zostal sám a bez spomienok... Ta ale je to geroj, v ruke stále tríme valašku, natiahne si staré boty a nebude sa teda ondieť, šecko zas' vystavá odznova.

Dialógy sú skôr skratkovité, ale aj z toho mála cítiť - zľahka - klasickú ruskú školu s citom pre malé životné traumy a radosti. Nie moc, len máličko, opatrne, globalizovane.

Je to holt menšia hra, postavená skôr na marketingu ako na obsahu. Loop Hero sa po pár hodinách vyčerpá, stráca svoje čaro a pod fasádou sa objavuje generická grindovačka; úvod každého "loopu" sa stane nepreskočiteľnou rutinou. Dizajn je svojou podstatou devolúciou F2P. Hráč je nútený na tú zábavnú časť (posledné dve kolá v "loope") čakať, ale bez prémiovej možnosti "skipnúť nudu za nepatrný päť-eurový poplatok".