TRIHLAV

FIXLUJEME REALITU OD 1997

Cestou k slobode: Úryvky z denníka 1914-1918

Janko Jesenský

II. Vojna

Amagyar haza ellensége, „pansláv“, „p. v.“ mi zostalo. Právom-neprávom mal to byť biľag pohanenia u vládnucich kruhov, epiteton ornans u Slovákov a povinnosť pred vlastným svedomím, kým bolo prisluhovanie pravdy také, ako pri mojej prvej trestnej kauze.

Slúžnovské a vojenské úrady ma viedli v evidencii politicky nespoľahlivých. Keď sa niekto do tejto evidencie dostane, niet na svete takej gumy, ktorá by ho z nej „vyradírovala". Podozrivosť ide s tebou ako tvoja vlastná tôňa.

Páni bratia v Hornom Jasene majú svoje prímenie, aby sa rozoznali. Jeden je Ďurké, druhý Petrušé, tretí Gašparé. Môže byť jeden s prívlastkom „nepriateľ vlasti“. Nebude prvý. Bol už medzi nami rebel, ktorého omilostil Ferdinand H. tak, že prikázal, aby mu pred sťatím a rozštvrtením tela nie celý jazyk vytrhli, ale len kus z neho, iste preto, aby ho i pri smrti mohol vyplaziť na cisárskych pánov, ktorí sa na to dívali.

Pri sláve a „hanbe“ rektora vysokých škôl pražských moja „sláva“ nebola síce ani mizerným svetlým punktíkom a moja hanba ani mušacou škvrnou, ale fakt je, že som s „aureolou“ nepriateľa maďarskej vlasti pravotárčil, kým si maďarská vlasť nenašla iného vážnejšieho nepriateľa.

V auguste 1914 vypukla vojna so Srbskom. Štáty si počali vojny vypovedúvať, ako čo by šla reč o nejakých prenajatých bytoch. Oznámili nám to 2. augusta veľkými plagátmi s podpisom Franca Jozefa I. Všeobecná mobilizácia chytila i mňa. Hlásil som sa v Trenčíne 4. augusta ráno.

Nestačil som si na „vyfasovanú" vojenskú blúzu prišiť kaprálske hviezdičky, už som bol i zadelený do Trstenej na Orave strážiť vlaky a železničné mosty. So 120 patrónmi, karabínom preveseným cez prsia, ťažkou komisnou loveckou šabľou (to ako pešiak), teľaťom na chrbte a ohromnou čiapkou na hlave v teplom dni spotil som sa cestou od trenčianskych kasární po stanicu a žiadal som, aby mi dovolili niečo si kúpiť proti smädu, t. j. v civilnej reči povedané: vypiť si krígeľ piva. Času bolo dosť a krčma pod nosom, hneď pri stanici v parku.

„Hadnaď“, ktorý nás viedol a na stanici mal dozor nad nami, mi to dovolil. Ale pri vojsku je to tak ako v Písme svätom. Tu jedna ruka aby nevedela, čo robí druhá, a tam jeden generál nevie, čo robí druhý. V tomto prípade jeden hadnaď o druhom hadnaďovi. V mojej ceste za pivom ma akýsi vysoký pán so zlatými hviezdičkami zastavil a opýtal sa ma:

„Kam?“

„Vypiť si,“ rečiem.

„Mars vissza!“

„Prosím, mám dovolené.“

„Nepapuľujte, marš!“

„Ale,“ poviem, „môj pán hadnaď mi to dovolil.“

To rozzúrilo chlapa a už ťahal šabľu revúc.

Chlap mi bol známy. Zdalo sa mi, že to bol istý Nemák zo sirotskej vrchnosti, ale netvrdím. Bol to iste človek, ktorého som si v civilnom živote nevšímal, ale vídaval som ho niekde. On ma pravdepodobne znal, i moju „podozrivú“ minulosť, a preto bol taký milý. Pomyslel som si:

„Nebudem sa s tebou ťahať, ty si silnejší a okrem toho stúpla ti vojenská sláva do hlavy, predbežne, pravda, len na trenčianskej stanici. Chceš ukázať, že aspoň teraz môžeš rozkazovať a prtošíš sa, predbežne, pravda, len pred bezmocným kaprálom, ktorému ani túto vysokú dištinkciu nevidno, lebo si nechal hviezdičky doma. Ak mám zahynúť od tvojho plecha, tak radšej zahyniem, až budem musieť, na poli ‚slávy‘ alebo ako ‚vachter‘ pri železnici v Trstenej.“

Obrátil som sa. Pod večer ma naložili spolu s 36-imi chlapmi do vozňa.

Šli sme celú noc. Ráno 5. augusta sme sa dostali do Žiliny. Ako tak stojíme, počujem volať svoje meno. Ohlásil som sa.

„Poďte von,“ volal ktosi, „a zoberte všetko, čo máte.“

„Zle je,“ preletelo mi hlavou, a kým som si šabľu opásal, prehodil karabín, vzal malý ručný kufrík, vedel som skoro naisto, že sa bude robiť so mnou čosi výnimočného.

Nesklamal som sa. S milým úsmevom ma privítal včerajší vysoký, kričiaci hadnaď a láskavým tónom mi oznámil, že pôjdem naspäť do Trenčína. Nič sa mi, vraj, nestane. Hneď na stanici ma odovzdal žandárom. Žandári mi prekutali kufrík, odobrali šabľu a odviedli do žandárskej kancelárie v Žiline. Tu som dlho čakal. Z kancelárie ma viedli naspäť na stanicu a potom v spoločnosti jedného žandára vrátil som sa vlakom do Trenčína.

V Trenčíne ma trošku omínalo, že pôjdem pred žandárom, ako nejaký vrah, a upozorním na seba obecenstvo, ale žandár bol taký slušný, že šiel chodníkom na druhej strane s mojou šabľou a kufríkom. Iste sa sám hanbil.

Kapitánovi, ktorému ma odovzdal i s akýmisi papiermi, čosi hlásil, ale kapitán hneď začal zhurta, že ako mi mohli nechať karabín.

Chcel som sa zamiešať a povedať mu, že karabín bez patrónov (patróny šli i tak do manlicherky) je ako motyka, len ak dá Pán Boh, vystrelí, ale mi slová zamreli kdesi v hrdle. Kapitán sa totižto obrátil ku mne s prísnou, zvráskavelou tvárou, premeral ma od hlavy do päty, potom sa mačacím krokom pomaly priblížil ku mne a okríkol ma:

„Za dvacaťštyri hodiny vás dám zastreliť!“

Bolo mi záhadné, prečo - a prečo práve za dvadsaťštyri hodiny. Riskoval som teda opýtať sa i po príčine a vyslovil nádej, že ma azda pred zastrelením aspoň vypočujú.

„To je nie moja vec,“ zareval a, obrátiac sa k žandárovi, ukázal na mňa, ako nejaký tragik v divadle: „Berte ho!“

Pobrali sme sa. Previedol ma do honvédskych kasární, ale nie celkom. Hneď pod bránou kasární bola „magánzárka“. Tam ma zavreli.

Spomeniem ako zaujímavú vec, že ma prevzal honvédsky dôstojník Ján Drobný; vtedy iste nevedel, že v budúcnosti bude krajinským prezidentom na Slovensku.

Oblôčkom do cely neprestajne kde-kto pozeral. Boli to zväčša dôstojníci-honvédi. Niektorí z nich — iste preto, aby ma vyprovokali, a možno i preto, že im to kázal vlastenecký cit povinnosti — nadávali mi spoza dverí do „gazemberov“, „hazaárulóvov“, svíň. Niektorí smelší si dali i dvere otvoriť a opytovali sa ma:

„Vy ste ten bánovský fiškál?“

„Ja,“ rečiem.

„Sviňa! Gazember! Zastrelia ťa ako psa!“

Vošiel tretí, štvrtý.

„Ty si z Bánoviec?“

„Odtiaľ.“

„Zajtra ťa obesia. Ty vlastizradca!“

A tak to šlo. Zaťal som päste, ale i zuby a umienil si: „Nie, nevyprovokujete ma, vy víťazi! Rád by som vám síce rozbil vaše krivé rypáky, bolo by to také krásne a mal by som z toho iste veľký pôžitok, ale neurobím vám to po vôli.“

Ukázal sa u mňa i plukovníkov adjutant, dr. Lajoš Dohnány, kedysi v Prešove na právnickej fakulte dobrý kamarát. Na chválu mu slúži, že si ma len obzrel a obrátil sa bez zlej poznámky. Myslím, že chcel iba zistiť, či je to ten Jesenský, ktorého kedysi znal.

Ale čerta potrebovali v plukovníkovej kancelárii nových provokácií a nových závažnejších dôvodov a príčin proti mne. Miesto nich mali želiezka, a to stačilo. Vyviedli ma z cely. Ruky na chrbát a do železa, a hybaj ma vláčiť po Trenčíne na postrach obyvateľstvu a trenčianskym Slovákom. Takto som sa stretol i s bratom Vladom. Idúcky sme sa rozlúčili, ako čo by sme sa v živote nikdy viacej nemali stretnúť. Opýtal sa ma po príčine, ale ja som pokrčil len plecami.

Sputnaného v želiezkach doviedli ma na trenčiansku stanicu. Pot sa lial zo mňa a nemohol som si ho ani utrieť. Tu sme čakali na rýchlik, ktorý vtedy asi o pol piatej popoludní chodieval na Prešporok. Na stanici bolo dosť známych, i z Bánoviec. Toto ma najviac mrzelo, lebo som vedel, že nastrašia moju ženu, ktorá zostala v Bánovciach sama. Tak sa i stalo. Ako som sa neskoršie dozvedel, slúžny Zsámbokréthy nemal nijakej súrnejšej roboty, ako odkázať mojej žene, že ma zastrelili.

Zaviezli ma do Prešporka a posadili do IV. honvédkerületi fogházu, číslo cely 13. Sňali mi želiezka. Aké boly úzke, svedčí, že som mal ruky v zápästí krvou podbehnuté.

Cela bola malá. Posteľ, malý stolíček, stolička, vešiak. Poloblok s mrežami a s hustou hrubou sieťou. Zo slniečka sa len pod večer ukázali kedy-tedy svetlé škvrny. Díval som sa často na ne, ako vandrujú pomaly do kúta k peci a tam zanikajú. Strava erárna, mizerná. Dávali plesnivý chlieb. Slaninku k nemu, ktorú som si sám kupoval, musel mi porezať „fogházör“, lebo nič nenechali u mňa, najmä na ostré veci dávali pozor, aby som sa azda nezarezal. Blázni: neboli by mali roboty so zastrelením. Tužku a malý zápisníček som len s veľkou prefíkanosťou skryl u seba tak, že na tieto veci pri ohmatávaní neprišli. Z neho vypisujem tento verš:

V ruvačke ukrutnej sa zauzlili svety,
rozmotať s inými ten uzol i ja mám.
Lež ja z tých hrdinov len vojakov troch znám,
dve flinty hrdzavé, dva tupé bajonety,
z nich jeden stráži mňa, či kúrim cigarety,
či slučku pre seba na kľučku nechystám;
ten druhý na dvore si chodí sem i tam,
či mreže nelámem, a ja som vojak tretí.
Za chrbtom podkovy o kameň chodby mlátia,
predo mnou sipia zas a vrždia na dvore,
štrkocú kľúče v to, keď kľučiar zavrieť chváta
alebo otvoriť na meter tlsté vráta.
To krik môj vojenský. Ja šepcem v pokore
namiesto: „Elore!“ a „Rajta!“ — Rata, rata!

Pri takej strave i verš nanič. Neskoršie mi ponúkli vlastnú stravu, ale ani táto nebola oveľa lepšia, hoci som ju draho platil. Výhoda pritom bola tá, že mi bolo dovolené fajčiť, čo mi predtým veľmi chýbalo. Cigarety ma uspokojovali. Ešte aj inej výhody som týmto dosiahol. Predtým mi boli prechádzky dovolené, ale vždy len v kruhu, popri múre, osamote. Ako som si počal osobitnú stravu kupovať, mohol som sa pri prechádzkach i zastaviť a na prieči alebo na bradlách, ktoré stáli vo dvore, sa pogymnastizovať. Vysvetlenie úľavy, ktorej sa mi dostalo, nachádzal som v tom, že kuchárkou mojej drahej, ale zlej osobitnej stravy bola žena „foglára“.

Sedel som tu, vlastne chodil po svojej cele a po dvore 14 dní. Vojenský vyšetrujúci sudca ma i vypočul, a kapitán, ktorý navštevoval väznicu, mi tvrdieval, že akosi nechodia písma z Trenčína, a tak v mojej veci, vraj, nemôžu pokračovať.

Tu som sa stretol s dr. Milanom Hodžom. Stál pod temnou bránou o múr opretý, ako zamretý, s vážnou, nehybnou tvárou.

„Aj ty si tu? Prečo?“

„Búrenie,“ hovorí mi ticho.

Ale „foglár“ už zbadal, že hovoríme, a zakázal nám hovoriť, že vraj „nem szabad beszélni“.

Neďaleko od nás stálo asi 8 Trenčanov, ktorých tiež priviedli do žalára pre „búrenie“.

Hodža neostal dlho. Ba ani sa nedostal do cely, len pod bránu väznice. „Foglár“ mi potom hovoril:

„Obrátil sa, ani čo by ho tu nikdy nebolo bývalo.“

Na klozete som sa stretol s nebohým doktorom Milošom Šimkom, vtedy advokátom vo Fraštáku. Tešil som sa, že ho vidím, ale bol akýsi smutný a nepovedal mi ani najnovšej anekdoty, ktorými vždy oplýval, keď prichádzal do Martina a rozhovoril sa v kasíne. To bývalo počúvania do rána a smiechu na dva týždne, keď sa jeho anekdoty podávali a šli z úst do úst!

Zazrel som tu i pokladníka fraštáckej Ľudovej banky. Iste bol v podozrení, že rozdával ruské ruble, alebo že si dopisoval s ruským cárom. Obidvaja boli v žalári len krátko. Zato častejšie som vídaval pri prechádzkach po dvore farára Kováčika, ktorý sa mi neskoršie predstavil. Bol tu i Bielik zo Sučian, ktorého som už vo väzení našiel a ho tam i nechal.

Vypustili ma 19. augusta. Kapitán mi prečítal „végzés“, podľa ktorého „fegyelemsértést követett el, mert a parancsnak csak vonakodva tett eleget“ (previnili ste sa proti disciplíne, lebo rozkaz ste len ledabolo poslúchli). Písma, ako vravel, zasa len nedošli z Trenčína, hoci, vraj, tri razy telegrafovali pre ne.

„Vaša vec je ešte nie skončená a bude sa v nej pokračovať,“ hovoril mi, „držte sa dobre,“ a podal mi ruku.

Myslím, že by som si bol dlho posedel, keby nebol v mojom záujme zakročil dr. Zoltán Pazár, vtedy tabulárny sudca v Prešporku, teraz kuriálny sudca v Budapešti, mojej ženin bratranec, na ktorého sa žena obrátila, hľadajúc ma po všetkých prešporských žalároch.

V Trenčíne pri „ezredparancsnokságu“ (plukové veliteľstvo), kde som sa pri vrátení zo žalára hlásil, ktorýsi z „hadnaďov“ mi ešte vše tvrdil:

„Az nem volt fegyelemsértés, de lázítás a háború ellen.“ (To nebolo previnenie proti disciplíne, ale búrenie proti vojne.)

Major Balloghy ma prijal dobre. Hovoril mi:

„Nestane sa vám nič, len si dajte pozor na každé slovo. Odporúčam vám to.“

Odporúčal mi ešte i to, aby som sa pýtal preložiť k maďarskému pluku. Pridelil ma k I. „pótszázadu“ (náhradná stotina), ktorej velel profesor v civile a direktor gymnázia v Trenčíne dr. Keller. Človek znamenitý, humánny. Vše ma chránil, kým mohol, a nadlho ma oslobodil od prenasledovania, ba vymohol, že za štvanicu, ktorú som, vraj, pretrpel, povýšili ma s „tizedesa“ (kaprála, desiatnika) na „szakaszvezetöva“ (zugsführer, čatár).

Toto povýšenie bolo predsa lepšie, ako keby ma boli povýšili na šibenici, a šesť hviezdičiek pod bradou krajšie, ako šesť guliek v prsiach. Zasalutoval som v raporte pánu dr. Kellerovi, stuhnúc v tele na cencúľ a dívajúc sa mu uprene na cviker, kým neodkročil.

Týmto sa končilo moje napredovanie na vojenskej dráhe v Rakúsko-Uhorsku. Ba raz len-len že nezapadli moje tak ťažko vydobyté kaučukové hviezdy.

Bolo to na Sylvestra. V kaviarni „Elite“ hrala cigánska hudba. Primáš ma znal a zahral slovenské. Zaspieval som si. Hneď zatým ktosi kázal „Hazádnak rendületlenül“. Ja som nevstal. Potom bolo „Gott erhalte“, a zasa som ostal sedieť. Akýsi čert ma držal na stoličke ako prilepeného.

„Čiapku dolu!“ kričali od stolíka rezervní feldvébli-Židia.

„Ako dolu? Mám bajonet pri boku, teda čiapka musí byť na hlave. Najviac ak ruku k strieške na pozdrav. To je predpis,“ vysvetľoval som.

Predpis-nepredpis. Na druhý deň ma môj komandant dr. Keller dal zavolať a zúfalý sa ma opytuje:

„Čo ste to zasa porobili?“

„Hymna v krčme spievaná je pre mňa nie hymnou,“ bránil som sa. „To by som každému handrárovi musel front robiť, keby ju zapískal.“

„Hymna je všade hymna!“ okríkol ma pán kapitán.

Chcel som namietať, že je tomu nie tak, ale už som sa naučil, že čím väčší pán, tým väčšia pravda. Mlčal som.

„Spievali ste slovenské pesničky,“ pokračoval v inkvizícii a oči mu cez cviker metaly blesky.

„Vojenské, pán kapitán. Neďaleko lesa u vody. Štrnky, brnky. Trhala tam milá jahody. Štrnky, brnky… To je preca nie nič strašného.“

„Máte sa hlásiť o jedenástej hodine u pána majora Balloghyho.“

Major zúril. Vysvetlil mi, sediac za písomným stolíkom a búchajúc akýmsi aktom oň, že hymna posväcuje i najodľahlejšie miesto a že je celkom iné, keď on spieva slovenské pesničky, ako keď ich spievam ja.

„Keď neviete na zadku sedieť, pôjdete s najbližším menetom. Hláste sa v honvédskej kancelárii u deviatej kompánie… A tie hviezdičky vám dám strhať…“

Narovnal som sa, zdvihol bradu, stuhol, vypäl prsia, buchol opätkami, zasalutoval a zvrtol som sa…

„Prv alebo neskoršie,“ letelo mi hlavou, „s Bohom, kaučuk! S Bohom, rodina!“

Hlásil som sa u 9. kompánie. Na front som nešiel. Ani hviezdičky mi nestrhali. Odpustili mi a vo februári ma odkomandovali s 28 ľuďmi do Žiliny baraky strážiť.

Bola teda krátka chvíľa, keď som bol i veliteľom, predbežne, pravda, nad hŕstkou ľudí, ale veď každý bubeník nosí maršalskú palicu v tornistre, ako povedal Napoleon, ak povedal. Moje veliteľstvo záležalo v tom, že z mojich 28 ľudí som určoval a zapisoval, ktorý kam má ísť na stráž. Vojačkovia strážili a ja ich. Časom, ležiac na „kavalci“, čítal som romány. Ja by som bol stačil, ale nestačili romány, bolo ich málo, a tak som sa musel obzerať i po inej práci, aby nepovedali, že len na bruchu ležím a vyžieram vlasť. Hľadal som bočné zamestnanie a našiel som: pomáhal som na pošte robiť rozličné lajstríky a rozdeľovať listy. Keď Karpaty počali vydávať svoje obete, stal som sa špitálnikom.

Istý čas denne dovážali chorých a ranených. Niekedy prišlo do 800—900. Baraky boli zariadené na 6000 chorých. Miešanina národností: Česi, Slováci, Rumuni, Maďari, Nemci, Rusíni, Bosniaci, Chorváti. Zimné boje v Karpatoch ich doriadili. Skaličené ruky, nohy, omrznuté údy, reumatickí, prechladnutí na pľúca, žalúdok, črevá. Bledí, chudí, zarastení, pokrčení mladí i starší vojačkovia. Niektorí ešte mohli chodiť, niektorí nie. Týchto nosili na nosidlách. Mnohí ani hlavu nemohli zdvihnúť, iní dvíhali hlavy, pozerali dookola po nás, po nápisoch, ako zo sna prebudení, a zasa prižmurovali oči, všetci vyčerpaní, smutní, apatickí. Nuž koho guľka nezasiahla, toho zasiahla zima, mráz, ľad, voda a obhlodali vši. Takýchto bola hrôza. Viac ako mladých pisárikov, Židáčkov, ktorí pomáhali. Pri dezinfekcii šiat som videl celé kôpky zožltnutých, oparených vší na blúzach a mantľoch. Vši, keď ich počala páliť para, v smrteľných úzkostiach zhŕňali sa do gučí.

Každému chorému sme dali číslo, zobliekli ho do naha, odobrali peniaze a veci, čo mali pri sebe, spísali ich a poslali ďalej do holiarne a kúpeľne. Prešiel som holiareň. Tu vši padali ako drobné semiačka; kučery, čo odstrihli, zdali sa pohybovať na zemi. V kúpeľni nahých vojakov mydlili, umývali, treli — dievčatá. Videl som medzi nimi celkom solídne, domáce tváre. Zakazovali s nimi sa zhovárať, odprevádzať ich, chytať. Priestupníkov zavierali. Dievčatá dostávali za túto prácu 50 korún mesačne a celé zaopatrenie. Kúpajúci sa boli zachrastavení, a i to že bolo od vší. V tretej izbe operovali doktori, obväzovali, obkrúcali.

Chodieval som od postele k posteli a snímal čierne tabuľky nad ich biednymi hlavami, kontroloval, či sú na „kopfcetliach“ správne dáta, dopisoval, kde ktorý sa narodil, či má ženu alebo, ak je neženatý, otca, matku, brata, sestru, komu by sa malo písať, keby sa chorému niečo stalo. Napchával som si vrecká cigaretami a rozdával. Každý žobral o ne, lebo kým všetko dezinfikovali, prešli i tri, štyri dni. Nemohli si nič kúpiť a obyčajne boli hladní ako vlci.

Pohreby boli skoro denne. Niekedy prišla žena, rodič, niektorí prišli i pred smrťou, niektorí sa opozdili a prišli len po pohrebe. Bolo dosť i tichého smútku i hlasného náreku a horekovania. Malo čo bolieť.

Pochúťka taká vojna pre neúprosného, agilného, strašného komandanta: pre smrť. Pred ňou nedezertuješ a neskryješ sa, ju nepodkúpiš. Darmo jej núkaš medicínu, groše, lakoty, aby nebola taká prísna, ale zhovievavá. Smrť je bez srdca a duše a nemilosrdne siaha vždy na srdce i na dušu…

Ale nielen smrť zarmucuje. Mňa čosi-kamsi zarmútil zasa život.

Bolo zamračené poobedie. Pršalo a prúd dažďa zbíjal dym komínov na uhlím posypané a vápnom zaliate chodníky. Uhlie smrdelo. Zajatí Rusi v hlinených kabátoch nosili dezinfikované šaty. 900 ranených malo odisť. Stál som pri obloku a díval sa von. Do mesta bolo zakázané vychádzať a román, čo som čítal, som práve skončil.

Zazrel som pána Šteindla. Ako obyčajne, tak i teraz lietal sem i ta, aby sa videlo, aký je zamestnaný. Sú ľudia, ktorí s malou robotou vedia robiť veľký poplach. Raz som ho videl pri baraku číslo A/2, raz pri H/11, raz na zavápenenej ceste medzi barakmi, ale len čo sa mihol, už sa i stratil medzi izbami. Vysoká, erárna čiapka, trošku malá na širokom temeni hlavy, figúra chudá vo veľkých šatách. Človek sa divil, ako taký tenký, útly človek môže uniesť také čižmiská a ešte tak chytro prepletať nohami. Vše boli zablatené sáry a príštipky na pyskoch. Bol obchodníkom v civili a dodával bryndzu. Po kupecky úctivý a zhovorčivý. Myslel si azda, že je všade v obchode za pultom a že si každý, s ktorým hovorí, hneď i objedná od neho bryndzu.

Díval som sa, ako hovoril tu s tým, tu s iným. Ako by som počul, že každému prisviedča, každého sa niečo opýta a vždy v dvoch, troch rečiach:

„Áno. Hej. Igenis.“

„Hogy vagyunk? Ako sa máme?“

A hneď i odpovedá:

„Dobre. Jól. Tak je dobre. Hej. Hlavná vec je zdravie. Igen.“

Zo samej úctivosti bol natoľko milý, že nemohol nikomu protirečiť. Bol Slovákom, Maďarom, Nemcom, luteránom, katolíkom, podľa okolností, ako sa komu hodilo.

Mal vplyv i na kuchyňu. Na Veľkú noc, v pôste chcel halušky s bryndzou, aby mohol on dodať bryndzu. Áno. Hej. Zapisoval si pilne adresy solídnych firiem, ktorým by mohol dodávať.

Videl ma v obloku a rozbehol sa ku mne.

„Počul som, že budete odkomandovaný… Elvezénylik. Škoda… Sajnálom.“

A už i utekal ďalej. Poobzeral som sa znepokojený. V izbe bol Lietavec, nahluchastý, ťarbavý ordonanc. Kľačal medzi posteľami a modlil sa. Druhý, Juriš, luterán, sedel na posteli a hundral pre seba: „Ako sa leje, jéj, ako sa leje!“ Po rúre z pece otvorom zo strechy gúľali sa kvapky dažďa a sipeli, padajúc na teplé platne.

„Títo tu mi nepovedia, čo sa stalo,“ myslel som si a šiel som do kantíny vypiť si fľašu čierneho bytčianskeho z Mníchova. „Už je to pravda… Človek nemusí smrdieť, a vyňuchajú ho… Druhí smrdia na tri míle, a preca je ovzdušie čisté, tatranské… Takéto tiché miestočko je len pre smradľavých patriotov, ktorých nikdy nikde nezavoňajú… Niekto musel zaintrigovať, aby ho Pán Boh skáral…! Zasa čert vie, kam poleziem…“

Dal som si ešte jednu fľašku, aby som sa potešil. Nakukol i Šteindl. Prisadol na pol stoličky, len uletieť.

„Odkiaľ to máte, že mám ísť preč?“

„Föhadnagy Fügy vravel.“

„Neviete, prečo?“

„Chodili ste do Žiliny a tam ste sa vraj schádzali s nepriateľmi vlasti. Preto ste ani nedostali pasirschein a bol vydaný zákaz chodiť do Žiliny.“

„Ták? Rozumiem.“

„Ale ja už pôjdem. Mám mnoho roboty. Do videnia. Viszontlátásra.“

Odbehol. Mne sa videlo, že sa bojí so mnou sedieť. Mohol by oprašivieť od pansláva. Prišli mi na um trenčianski Slováci, ako sa ma stránili, keď som sa vrátil z vojenského väzenia. Nezbadali ani mojej ženy, keď sa s ňou stretli. Vraveli a dopisovali si po maďarsky, obchádzali jeden druhého, len aby sa nestali podozrivými, vydávali manifesty o svojej lojalite a len v najtemnejších kútoch, obzerajúc sa, šeptali jeden druhému, že Rusi napredujú. Chabci! Nebude z nás nikdy nič!

Prišla „dienstzetla“, že musím ísť do Trenčína. Šiel som.

Plukovník Šír v Trenčíne ma privítal:

„Megint eljárt a bagólesöje.“

Darmo by som mu bol tvrdil, že som bol nemý ako nemluvňa a že som mal cez celý čas v Žiline šatkou zaviazané ústa, nemohol mi veriť, lebo nesmel: udanie prišlo z okruhu.

„Vigyázzon, mert haditörvényszéket kap… A kerületböl jött a parancs… Én meg aztán orrot kapok, hogy olyan helyre vezényeltem,“ hovoril mi nahnevaný.

Vydal hneď rozkaz, že už o 9-tej mám odísť do Vespríma.

„Menetlevélben legyen: 9 órakor. Élelmezési jogy… Menetjegy… Gazdasági hivatal,“ diktoval a, ukážuc prstom na môj dlhý, nemecký bajonet, rozkázal: „Odpásať. Tu nechať!“

9. apríla som už bol vo Vespríme. Major Orosz, nízky, čierny, príjemný človek, ma privítal skoro s otvoreným náručím. Dal mi na výber, akú prácu chcem konať, či kancelársku, či pri kompánii. Zadivený vybral som si kancelársku. Zadelili ma k veliteľstvu landšturmu (népfelkelö parancsnokság). Mojim šéfom bol kapitán Muić s čiarkou nad „ć“, Chorvát, tučný, plešivastý. Bezprostredným predstaveným mi bol „ôrmester úr“ Csomay, čierny, suchý Maďar, s prísnou tvárou, u ktorého som si pozdejšie i najal byt.

V tejto kancelárii nás raz navštívil Hodža a vsunul mi nepozorovane kartičku do ruky, že ma bude čakať o 8-ej večer na akejsi ceste, ale — alebo som ja zmýlil cestu alebo on — nezišli sme sa.

Bol tiež „örmester úrom“ a písal, či čo robil v kancelárii divízneho doplňovacieho veliteľstva (hadtestkiegészitö parancsnokság). Navštívil som ho potom na jeho súkromnom byte. Bol doma. Večeral. Dal mi do rúk akési švédske ilustrované časopisy, kým sa naje, aby som sa zabával. Potom mi povedal, že ho major Orosz upozorňoval, aby sme sa my dvaja neschádzali, že bude lepšie.

„Tak, maj sa dobre!“

Viac sme sa nezišli. Vídal som ho v ktorejsi kaviarni vo vojenskej spoločnosti, ale som sa mu už nedal do známosti.

Raz ma „örmester úr“ Csomay prekvapil, keď mi povedal:

„A vy si nežiadajte povýšenia za dôstojníka.“

„Odkiaľ ste to vzali? Ani mi do piat nevošlo, nie do hlavy, aby som sa domáhal takej česti.“

„Nie, to nepôjde,“ prízvukoval. „Nie, nežiadajte.“

„Ale veď nežiadam…“

„To nepôjde, to nepôjde — pre vaše politické presvedčenie,“ duplikoval, ako čo by som sa bol škriepil s ním. „Ani Hodžovi nešlo a o ňom bola podaná osobitná zpráva, ako korektne sa chová.“

„Veď ja viem, pán örmester. Pre nás sú len hviezdy na nebi. I tie nám skorej spadnú na hlavu, ako taká zlatá zornička na golier. Ono sa vše najdú obláčky, ktoré ju zastrú.“

„A magyar haza ellensége“, „pansláv“, „p. v.“. Môj tieň už prišiel za mnou z Trenčína — blyslo mi hlavou — Nebudem dlho chodiť do kancelárie.

Tušenie ma nesklamalo. Koncom apríla ma preložili k 9. kompánii 31. honvédskeho pluku. Kapitán Muić ma prepustil veľmi láskavo. Prial mi „všetko dobré“. „Všetko dobré“ mi želali i ostatní v kancelárii. Tešilo všetkých, že ich nepostihol taký osud, ako mňa. Chudáci, tŕpli, že prídu o pohodlné, teplé miestočko. Ja som bol ďalej: prestal som tŕpnuť.

Vojenčil som ako regrút. Vstával zavčasu o 4-tej, o 5tej. Chodil s kompániou. Ležiaval v „raji“ na bruchu a díval sa na chrobáčikov, hľadajúc v tráve štvorlístkovú ďatelinku pre šťastie. Pri poveloch „elöre!“ som skákal, hnal sa proti neviditeľnému nepriateľovi s bajonetom na flinte, hádzal sa zasa na brucho a čakal, čo bude. Kopal „fedezéky“, staval šiatre, pichal v „rohame“ bajonetom do visiacich slamníkov, ktoré zobrazovali Rusov, atď., atď. a vracal sa domov. Ktorýsi zanôtil. Kde-ktorý hodil plecom, aby si napravil manlicherku, kde-ktorý poskočil, aby zmenil krok, a ľavé ruky sa už i rovnomerne zakolembali, kroky zneli do nôty: rup, rup, rup, rup…

„Apró szeme, apró szeme van a kukoricának…“

Rup, rup…

„Bécssi szappan, de bécsi szappan, kell a honvéd bakának…“

Rup, rup…

„Ha megmosdik a bécsi szappan habjával…“

Rup, rup…

„Odacsalja, csilicsalogatja, sejhaj! A leányt a szagával.“

Rup, rup, rup, rup…

Rozdiel od Trenčína bol v tom, že tam sme spievali po slovensky a po maršoch ma čakávala žena raz so šunkou, raz s pečenou kačkou, ovocím, sladkosťami a čo ja viem čím, aby, keď sa už tak bohaprázdne potím za svoju vlasť, nabral sily pre ďalšie potenie. Vo Vespríme táto poézia prestala. Smutný a samotný súkaval som pivo v krčme naproti kasárňam a spomínal:

Pri pive sedím sám a sám.

Ach, je to chvíľa clivá.

Nebola by, kebys’ ty tu

sedela miesto piva.

Mok žltý, horký, penivý

s mojimi ústy v snube.

Ach, keby miesto pohára

ja teba dvíhal k hube!

Vojaci mnoho sentimentálničia. Sentimentalizmus nemusí byť tichý. Býva na posmech, iróniu, hluk i rev. Keď sme najväčšmi hulákali, to bol znak, že chceme zahlušiť tým hurhajom to, čo v nás kričí. Keď sme bývali cynickí a hrubí, to sme len obliekali do takéhoto obleku náš vlastný žiaľ… Keď sme sa smiali a posmievali, i to bola len maska zakrytého smútku.

Proti vojne sa nesmelo hovoriť. Ale koľko tichých protestov som videl!

Medzi nami boli skoro všetci takí, ktorí už boli na fronte: ohňom i krvou krstení. Tu raz jeden z takýchto zúfale sa zastal chrústov, so stromov strasených:

„Nemliaždite ich!“

„Robia škodu,“ povedal druhý.

„Ony len žijú,“ tvrdil ochranca.

„A ty si nerobil nikdy škodu…? My sme zabíjali ľudí, teda i nás pobiť,“ podporil ktorýsi ochrancu.

Chrústi sa rozliezli.

Iný raz stojíme v dvojradoch. Tu medzi radmi čierny chrobáčik-behúň uteká. Chce napravo a zastaví sa. Opätok z bagandža ho nepustí. Chce naľavo. Nepúšťajú ho pysky bagandžov a beží ďalej, rovno. Jeden vojak ho poštuchal nohou.

„Daj mu pokoj. Nech žije, chudáčik.“

Ľa, ľudia vo vojne, ktorí ľudí zabíjali alebo budú zabíjať. Pravda, na rozkaz, zo sebaobrany, aby ich nepozabíjali už či tí, proti ktorým šli alebo pôjdu, a či tí, čo ich do vojny hnali a ženú pre vlasť a kráľa. Chrobáčik-behúň našiel miesto v ich srdciach. Vlasť a kráľ, myslím, že im boli ďalekí, neviditeľní, neznámi. Chrobák so svojím krátkym životom blízky, ako ich vlastné životy. Sentimentálnosť? Dobre. Ale i tichý protest proti nezmyselnej vojne.

Medzi vojakmi boli i Slováci zo slovenských dedín Nitrianskej stolice, ale tí sa usilovali hovoriť po maďarsky. „Ne besílj maďarúl, lebo ťa poznajú“, vravieval som im z posmechu, hoci som uznával, že je teraz nie príhodné ukazovať svoju pravú tvár, ak sa líši od požadovanej vlasteneckej masky, natretej na červeno-bielo-zeleno a čierno-žlto. Ústa museli byť tiež takéto a slová v nich tiež. Slovensky som sa zhováral len s Maršanom, mladučkým, skoro bezfúzatým ešte, svetlovlasým vojačkom, v civile bankovým praktikantom v Ľudovej banke v Bánovciach. Sedel asi pol roka v žalári, lebo, vraj, chválil Principa, že zabil Františka Ferdinanda. Keď prišiel do Vespríma, pridružil sa mi ako syn k otcovi a ja k nemu ako otec k synovi. Chodievali sme spolu a hľadeli, aby sme i v kompánii zostali na blízku.

Maršan bol kúskom môjho predošlého, voľného života v Bánovciach a ozvenou môjho presvedčenia. To isté akiste on videl vo mne. Sľúbili sme si, že i na fronte budeme vedľa seba a že sa bude držať mňa. Nedržal sa alebo sa nemohol držať. Jeden „šturm“ nás rozdelil. Ja som zaostal, on šiel. Bol zabitý.

Rusi ustupovali na fronte pomaly, ale iste. Nové a nové kompánie vystrájali z Vesprímu na front, aby ich zatlačili.

„Kto nebol ešte na fronte?“ opýtal sa raz feldvebeľ našej kompánie, ktorá stála v pozore na kasárnickom dvore.

Vystúpil som. Za mnou Maršan.

„Nik viac?“

Nik sa nehlásil.

„Pôjdete všetci.“

O pár dní sme dostali nového komandanta, mladého, chudého nadporučíka so zelenými pričes-nohavicami, s tmavou blúzou. Bol veľmi štíhly v páse, ako slečinka mídrovaný. Predstavil sa nám na koni. Svojej mladosti a tenkosti chcel dodať váhy tým, že sa nám ukázal strašným. Hovoril srditým hlasom a v krátkej jeho reči za každým tretím slovom spomínal smrť.

„Zastrelím každého, kto nebude konať svoje povinnosti… Kto by sa vzdialil bez môjho vedomia, zastrelím bez milosrdenstva… Nebudem trpieť ani najmenšie chyby. Kto sa ich dopustí, toho kupán vágom. Kiköttetem, hogy a nyelve kilóg… Kupán derítem…“

Mne sa videlo, že i to je len maska, že sa takým hrozným a prísnym len robí a že za tými strašnými slovami je myseľ dobrá, smejúca sa, láskavá, spolucítiaca, možno trošku bojazlivá. Treba ju bolo zastrieť.

Vyviedol nás do poľa, kde sme dlho ležali v tráve. Prišiel kapitán a tomu sme defilovali. Ráno trošku spŕchlo, potom sa slniečko spoza mračien vymotalo a bol deň jasný a teplý. Kompánia dobrej vôle. Defilovala parádne i bez hudby. Kroky len tak hrmeli. Tučný kapitán na koni si pochvaľoval. Jeho okrúhla, červená tvár sa usmievala.

„Jól van, második szakasz… Jól van, negyedik szakasz… Jól van, fiam…“

25. mája sme mali odísť. 22-ho popoludní nás obliekli do sivého. Najprv vydelili šiatrové plachty. Tie sme rozprestreli na zem a na ne kládli, čo nám dávali: vrece na chrbát, vrece na chlieb, šálky, remence, dva páry gatí, dva páry košieľ, zimné spodné nohavice, zimnú košeľu, šnúry, onuce, potom šaty, bagandže. Každý skrútil všetko do šiatra, prehodil cez plece a šiel do izby obliekať sa.

Šatám sa mnohí tešili a večer okolo siedmej už vychádzali z kasární do mesta noví ľudia, oblečení do sivého, ozajstní vojaci, súci do boja, pyšní na toto vedomie a dívajúci sa zvysoka na „modrých“.

My s Maršanom sme našu „pýchu“ zasvätili v cukrárni ľadovou kávou a indiánerkami, ako vrcholom blaženstva. Ponáhľali sme sa potom ku mne spustošiť čím skôr zbytky balíka s makovými koláčmi od matky, aby, preboha, nezostalo z nich, až pôjdeme. Písali sme domov a lúčili sa. Pravdepodobne sme v týchto našich posledných listoch odhodili svoje cynické masky a bolo v nich i trošku smútku, ktorý nám naháňala neistota budúcnosti. Čože? Je láska na svete. Keď inokedy nie, ukáže sa ona v krušných chvíľach.

Na naše listy prichádzali obratom odpovede. Umilene sme čítali drahé slová, väčšinou korunované. Matka bola prvá, ktorá ich korunovala 30 korunami, brat Fedor 30-timi, brat Vlado 50-timi, žena 100 a smutným telegramom: „Ak list nedostaneš, nuž touto cestou v mene matkinom prosíme: nech ťa Boh žehná, v myšlienkach vždy bude s tebou Anna.“

S týmito cennými papierovými fľajstrami na našich krvácajúcich srdciach sme chodili po obchodoch a kupovali, čo bolo treba na cestu. Lyžičku, vidličku, nožík… Cukru? Zíde sa i cukor. Teda i cukru… Diany…? Načo…? Že je to dobré proti smädu. Teda i diany… Čokolády… Suchárov… Kamaše zo súkna… Salámy… Zápaliek… Limonádového prachu… Trošku koňaku… Aj lojovej masti na nohy… Proti potu akúsi tinktúru… Proti všiam prachu… Mydlo… Kapsule, čo horia… Ešte i toto i toto… Čo všetko také kupčisko nevymyslí!

Zaštepení proti cholere, proti sypaniciam a vôbec proti nehrdinským spôsobom smrti, len aby sme mohli hrdinsky bojovať a umierať, okúpali a ostrihali sme sa. Ja do hola — nemal som sa už komu páčiť so svojimi piatimi vlasmi, odčesanými na pravý bok — nech som, reku, ako trestanec. Prísaha, kostol, modlenie. Kde-kto sa i spovedal, aby mu Pán Boh hriechy odpustil. No a mohli sme ísť krv cediť. Čakalo sa len na telegram, kam nás majú hodiť. Kým telegram prišiel, obránili sme ešte niekoľko ráz Kadártu, blízku dedinu, od nepriateľa, ktorý nám chcel prekaziť zaopatrenie potravín. Ležali sme ešte neraz na bruchu, pili koňak, pivo, jedli, fajčili a šli so spevom domov.

Nakoniec začiatkom júna sme s hudbou a veľkým krikom, vycifrovaní a obhádzaní kvietím, odcestovali.

Cestou sa ukázalo, že sme ešte nie zásobení všetkým. Za Čadcou nám rozkázali vyjsť z vagónov. Šli sme k blízkemu lesíku. Zaspievali „Isten áld meg“ a každý z nás si musel vziať do vrecka hrudku zeme.

Mal to byť symbol lásky k vlasti. Kapitán rečnil, že ako tú hrudku vo vrecku, tak i lásku našu v srdci k našej drahej, milovanej vlasti nesieme so sebou. Opúšťame síce našu milú zem, ale v duši, v srdci, v mysli ju nikdy neopustíme, a i vtedy, keď budeme musieť za ňu umierať, umrieme vďačne, len aby ona neumrela.

Keby sa tak bol ten pán kapitán opýtal, kto chce ísť domov žať a kto chce ísť do Ruska ľudí strieľať, som presvedčený, že by sa bol celý vlak vrátil.

Hrudka zeme v našich vreckách sa obrátila v prach a on sa pomaly presypával cez plátno. Po čase nezostalo vo vreckách ani prachu…