TRIHLAV

"LitRPG" a "gamelit" sú pre mňa úplne nové výrazy, s ktorými som mal prvýkrát česť až vďaka prílohe ku júnovej Pevnosti (V. Mahanenko: Cesta šamana). Doteraz som ich mylne vnímal ako novodobý pokus o gamebooks ("choose your own path"), ku ktorým si -- pri všetkej úcte -- od základnej školy nesiem kýbeľ plný predsudkov, odporu a hlbokého nezáujmu.

Samozrejme, že som sa celý čas mýlil :) LitRPG nie je žiadny zošit s pseudo-hrou, ale obyčajná knižka o paričoch pariacich parby.

To len pre nuancie v texte ju zákerní intelektuáli oštemplovali nešťastným akronymom - zrejme aby ospravedlnili šablónovitosť žánru.

Zopár linkov na úvod

Gamesnícke príbehy sú s nami (v rôznych formách) prinajmenšom odkedy v osemdesiatych rokoch natočili Tron. Ak nie dlhšie. Nikdy som ich špecificky nevyhľadával, načo. Dobré knihy si nakoniec k človeku nájdu cestu: Snow Crash od Neila Stephensona, Bludisko odrazov od Sergeja Lukjanenka, Enderova hra alebo (s trochou sebazaprenia) snáď i ten Ready Player One, ak je vám po chuti... A pokojne do chatu dopíšte ďalšie tituly. Keď som skúsil googliť najlepšie gamelit/litRPG za ostatných päť rokov, skoro ma zadrhlo od toho nákladu.

Cesta šamana: Úkol přežít

autor: Vasilij Mahaněnko

preklad: Martin Kapalka

Oproti klasickým sci-fi/fantasy je litrpg skôr paródiou na MMO stereotypy. Herné postavy knižných postáv s veľkou slávou level-upujú, rozdeľujú puntíky medzi vlastnosti, moria sa s inventárom a každých 50 strán si opisne obliekajú nové šaty, lebo tak sa to v multiplayerovkách musí, inak to nejde :)

Pokiaľ vám generické fantasy príde nápadité ako vyprážaný syr z vývarovne, litRPG ku "syru" nadelí navyše pollitrák piva. Je to najlacnejšia žranica pre vyprahnuté mozgy, nič viac, Cestu šamana som zhltol na štyri nádychy. Pripomenula mi prvých desať epizód zo Sword Art Online: Rozprávka o tom ako borec (ideál chrabrosti a neomylnosti) uväznený v MMO svojim umom preskočí grindovačku a strihne si celú hru skratkou.

Na šamanove pokračovanie som si už netrúfol, ale autor (Vasilij Mahanenko) sa mi zaľúbil. Do košíka obratom putovala jeho aktuálna sci-fi "novinka" Galaktogon: Hra začína. Aj keď má názov ako z pokazeného generátora... nejako som to pred pokladňou prehltol.

Galaktogon: Hra začína

autor: Vasilij Mahaněnko

preklad: Martin Kapalka

Galaktogon je opäť rozprávka "o ultimátnom pro-gamerovi čo si to sekne cez MMO so zapnutým turbom", ale tento raz vo vesmíre, bez siahodlhých grindovacích epizód a bez úvah o krompáčoch s bonusom +3.

Pointa je zľahka požičaná z Ready Player One: Kto v hre prvý nájde skrytú planétu, vyhráva šek na miliardu dolárov.

Hlavný hrdina Alexis (úplný nováčik v Galaktogone) sa s tým neserie. Hneď po prihlásení si zo žartu volí cestu renegáta ("hocikedy môžem začať odznova") a od toho momentu sa vezie na vlne šťastných rozhodnutí; ako atletický zvodník v skutočnom svete; bezstarostný dobrodruh v tom virtuálnom; skrátka sympaťák, nad ktorým takmer do konca bdie spisovatelova ochranná ruka.

Bez preháňania vravím, jak som knihu v piatok podvečer chytil do ruky, v sobotu ráno bola prečítaná.

Je to narýchlo pozliepaný gýč, o tom nie je žiadnych pochýb. Druhá polovica je neuveriteľne zlá :) Ale ak ste si "odohrali" aspoň pár hodín v Elite Dangerous, Eve Online alebo No Man's Sky, stojí za to. Ja nie som práve veselá kopa (skôr také roztrasené klbko nešťastia), ale miestami som sa ani ja už neovládol a musel som vybuchnúť do smiechu, fakt sa nedalo. Mahanenko každú chvíľu fukol nový hlod, vymyslel absurdnejší nezmysel...

A potom sa mu generátor náhodných bludov v polovici knihy zadrel. Akoby prestal stíhať edičné termíny. Inšpirácie z vesmírnych gamies sa vyčerpali; galaxia sa stala fádnym miestom a na záchranu musela prísť invázia ďalšej (ničivejšej) rasy - ergo tower defence. V mojom prostoduchom ponímaní sa kniha zvrhla do preskinovaného fantasy, akéhosi ruského anime projektu, kde tristo-kilometrovou rýchlosťou pobehujú bojové nosorožce, zbraňové systémy lode riadi mechanický orangutan, antická motýlia bytosť rozdáva kryptované proroctvá a dej sa posúva vpred cez "random encounters", nie Alexovymi schopnosťami.

Galaktogon nestratil plynulosť (kniha odsýpa až do konca), ale zmizla súdržnosť. Od istého bodu som si pri čítaní nepredstavoval už len hráča a jeho postavu, ale aj ich autora. V priebehu niekoľkých rokov vydal pomaly že desať kníh. Muselo sa to odraziť aj na kvalite obsahu.