TRIHLAV

FIXLUJEME REALITU OD 1997

Milestone

2021-05-30 - orzo

Celkový kombinovaný počet unikátnych stiahnutí Trihlavov & poviedok niekedy v týchto dňoch prekročil tisícku (po odrátaní botov a papierových výtlačkov) a je myslím namieste vám všetkým za tú pozornosť úprimne poďakovať :)

V takýchto chvíľach je mi trochu ľúto, že na svojej stránke zásadovo odmietam Google Analytics a podobné nechutné zvrhlosti; vôbec netuším kto-odkiaľ-prečo by moje staré DIY plátky čítal a či vôbec vie po Slovensky. Ale do toho ma myslím nie je absolútne nič :) Nech ste kto ste, či vás poznám osobne alebo či ste sem zablúdili náhodou, našli ste si sem cestu aj bez Twitterov, Facebookov a Discortov, a niečo také muselo vyžadovať efort. Klobúk dole za váš čas.

Snáď raz príde zasa obdobie, keď sa znova rozpíšem.


Desať-minútovka sociálne-historického komentáru... Cez husto-pekelný bläck metalový rachot a ručanie.

2021-05-16 - orzo

Naši najoblúbenejší emo bläckáči Panzerfaust pred pár dňami vypustili nový klip k minuloročnému The Suns of Perdition: Chapter II: Render Unto Eden a mňa pri ňom trtlo - prečo vlastne na stránke nezdielam aj dobrú hudbu?

Vysvetlivky ku klipu nájdete od dobrých ľudí dole v yt komentároch. Interpretácie Prometeovho príbehu (a jeho kresťanských variácií) zvyknú byť skôr povznášajúce, o božej obeti (a treste), o vytrvaní, vzkriesení, o "ohni v srdci", ale Panzerfaust sa tento raz na "svetlo v temnote" vrhli z opačnej strany. A riadne ťali.

K záveru klipu niektorých isto potešia aj dve minúty hosťujúcej Mášenky z Arkony.

--

Panzerfaust na rok 2022 potvrdili turné Európou a presne za 11 mesiacov budú aj u nás, v bratislavskom Kulturáku. Jakoš som zatiaľ v nových priestoroch klubu nebol, verím že nebudú menšie ako tie staré na Bazovej :) a snáď sa tam okrem kapely vtesná aj pár fanúšikov.


Ďalšia krátka rozprava o Loop Hero

2021-05-11 - orzo

Trvalo to dva mesiace, ale nakoniec som sa k tomu predsa dopracoval a zoznam linuxových hier za marec 2021 je konečne hotový. Titul "linuxovej hry mesiaca" si vtedy-dávno vyslúžila hitovka Loop Hero od ruského tímu Four Quarters. Už dlhšie som sa mu chystal napísať malý nadšenecký článok (aspoň pár oslavných viet), ale... Ani po x hodinách testovania som mu neprišiel na chuť. Slová chvály kdesi viazli.

Loop Hero je minimalistický projekt dotiahnutý do ukážkovej marketingovej dokonalosti; učebnicová exhibícia profesionálneho PR, ktorý z malého experimentu pre Ludum Dare dokázal vyžmýkať maximálny profit. Bez irónie. Klobúk dole. Vydávajú ho texaskí mágovia Develover Digital, na ktorých starí pamätníci spomínajú ešte ako Gathering of Developers. Alebo Ion Storm, ak chcete.

Loop Hero

Four Quarters

Papierovo by mal Loop Hero patriť do "mojich oblúbených": Grafika je pomaly že EGA, na pozadí pípajú ľúbozvučné chiptunes; a žáner je vám taký podivuhodný, že človek je z neho aj po polhodinovom lets-playi stále celý pomýlený. Niečo sa na obrazovke preukázateľne deje, masa ľudí sa pri tom zabáva, ale nezaujatý divák len krúti hlavou. Jeden malý sprajt (hráčova postava) svojvoľne chodí stále dokola po tej istej cestičke -- môžeme sa na neho len bezmocne dívať -- občas sa spustí auto-battle -- stále bez interakcie -- a popritom hráč neustále pauzuje, špekuluje, čosi prehadzuje v inventáry ("optimalizuje" postave statsi), alebo s "vybojovanými" kartami odokrýva okolitú krajinku. Sám sebe stavia nové prekážky.

Človek z toho má mrle, ničomu nerozumie a tiež si to chce vyskúšať. 16000 recenzentov tomu predsa dalo na Steame 93% hodnotenie. Za prvý mesiac hra predala pol milióna kópií. Niečo na Loop Hero musí byť - očividne je to nové, na PC-čkách neokukané a radový gamesník tomu chce prísť na koreň... Rozpitvať hru na pixely.

Aspoň preto som si nakoniec Loop Hero kúpil aj ja :)

Loop Hero

Prvé dojmy z hry sú naozaj výborné. Kým sa učíte pravidlá. Dve tretiny zábavy sú o svojpomocnom objavovaní všetkých polo-ukrytých funkcií; hra mocne tlačí na hráčovu prirodzenú zvedavosť, nech z vlastnej iniciatívy vyskúma čo kde na čo slúži, nech si nájde a otvorí aj tú poslednú obrazovku; nech okliká všetky neoklikané tlačítka.

Po každej "akčnej časti" (po výlete za zásobami na "loope") si budujete základňu, spoznávate nové postavy... Upgradujete. Tu si postupne odomykáte nové povolania a nové typy "kariet". Progres sprevádza minimalistický dej, smutný, depresívny, o vymazanom svete a jeho poslednom hrdinovi, ktorý v temnote zostal sám a bez spomienok... Ta ale je to geroj, v ruke stále tríme valašku, natiahne si staré boty a nebude sa teda ondieť, šecko zas' vystavá odznova.

Dialógy sú skôr skratkovité, ale aj z toho mála cítiť - zľahka - klasickú ruskú školu s citom pre malé životné traumy a radosti. Nie moc, len máličko, opatrne, globalizovane.

Loop Hero

Je to holt menšia hra, postavená skôr na marketingu ako na obsahu. Loop Hero sa po pár hodinách vyčerpá, stráca svoje čaro a pod fasádou sa objavuje generická grindovačka; úvod každého "loopu" sa stane nepreskočiteľnou rutinou. Dizajn je svojou podstatou devolúciou F2P. Hráč je nútený na tú zábavnú časť (posledné dve kolá v "loope") čakať, ale bez prémiovej možnosti "skipnúť nudu za nepatrný päť-eurový poplatok".


Krátka rozprava o Yestermorrow

2021-04-20 - orzo

Ku hopsačke-skákačke Yestermorrow (od bratislavských Bitmap Galaxy) píšem článok už niekoľko mesiacov, a za toho boha sa neviem dopracovať ani ku stručnej informatívnej notiske. Jednak nemá natívnu linuxovú verziu, čo je samo o sebe tuhá brzda, no hlavne som sa nevedel prehopsať cez početné zákysy a mŕtve miesta. Nakoniec som ale YM dorazil a článok viac nemôžem ďalej odkladať.

Yestermorrow

Yestermorrow

Bitmap Galaxy

Yestermorrow som objavil približne pred rokom, na letnom Steam Festivale 2020.

Pre nás linuxákov je SGF malými vianocami. Na pár dní si aj my môžeme vyskúšať – zadarmo a bez traumy – windowsoviny od výmyslu sveta. Nabudený jak dvanásť-ročný detvák vtedy zbesilo sťahujem jedno demo za druhým a hľadám drobné klenoty, ktoré Proton dokáže rozbehať aj na mojej mašine.

Yestermorrov bol práve jedným z tých – ťažko dolovaných – protonových pokladov. Zo všetkých parieb prezentovaných na SGF 2020 bol jednou z troch, čo skončili v mojom whishliste. Len dopátrať sa ku nemu, to vám bola fuška. Steam ho neradil medzi „odporúčané hry“; Steam ranking mi ho ukazoval až kdesi na spodku zoznamu… A povedzme si narovinu, jeho názov („Yestermorrow“) nie je zrovna magnet pre oči, že áno.

Nakoniec sa ale vytrvalosť vyplatila. Po prvom spustení som ešte netušil, že YM je slovenská hra. To až keď na mňa vybaflo logo Fondu na podporu umenia - tu zrazu ma oblažil malý zázrak, ako keď (obrazne) po dvoch dňoch festivalovania stretnete na ulici v Seattli malú mikro-celebritu zo Slovenska.

Demo sa mi naozaj ľúbilo. Celé som ho preskákal na dva nádychy. Hráč v ňom ovláda Yui, mladú slečnu z maľovaného orientálneho sveta zdevastovaného príchodom Temnoty. Krajina sa kúsok po kúsku mení na vyprahnuté ruiny, stará civilizácia je na prahu konca: Yui najprv stráca otca, a keď už život nemôže byť horší, potom jej Tiene unesú aj zvyšok rodiny. Yui je však časovládkyňa. Môže sa „prevteliť“ do svojho detského ja – do doby pred apokalypsou – a svoju rodinu zachráni hopsaním skrz-tam-a-naspäť časopriestorom.

Finálna verzia hry vyšla štyri mesiace po SGF, začiatkom novembra, a rovno v ten deň (+/-) som si ju zodpovedne kúpil.

Prvotné nadšenie z dema dovtedy bohužiaľ opadlo a replay úvodných tridsiatich minút sprevádzalo skôr vytriezvenie. Čosi bolo inak. Horšie. Možno plynulosť hry, alebo citlivosť ovládania. Drobné aj väčšie chyby, ktoré by nemali prejsť beta-testom.

Pokiaľ demo naznačovalo modernú 2D hopsačku postavenú na questoch a interakcii s NPC-čkami, plná hra od „epickosti“ upustila.

Yestermorrow je „len“ obyčajná plošinovka. Je to výborná plošinovka, je to slovenská plošinovka, ale chýba jej hĺbka, zmysel pre detail, ktorý by ju postrčil zo 7/10 medzi elitu. Jej skript je vo svojej podstate variáciou na Nekonečný príbeh – na čom nie je nič zlé, je to úplne v poriadku, detskí rebeli zachraňujúci fantasy svet pred Temnotou sú už našim folklórom – lenže Yestermorrow sa tým sám z vlastnej viny vystavuje porovnaniam. A strašne v nich zlyháva. Svoj potenciál prezentuje len povrchne, akoby vývojári neustále naháňali čas a škrtali jednu featuru za druhou. Prostredie je prešpikované dedinkami, osadami, ruinami… Ktoré zívajú prázdnotou. Ak náhodou narazíte na ďalšie postavy, sú skôr dekoráciami než NPC-čkami, a to vrátane matky, otca a brata.

Yestermorrow

Platformové pasáže sú náročnosťou relatívne prístupné aj pre menej zdatných hráčov. Kým nepríde boss-fight, Yestermorrow si bez väčších stresov zahrajú aj priemerné 10-13 ročné decká. Presne to som si zamiloval na deme. Netvárilo sa ako ďalšie Celeste alebo Super Meat Boy, skôr chcelo byť príjemnou platformovou adventúrkou.

Lenže akonáhle príde boss, začína šikana. Bežní hráči (na mojej úrovni) končia, zakysnú, vzdajú to. Hra je odrazu pre úplne iný level hard-core maniakov. Bitka s Yuinim bratom a záverečný súboj sú čistým peklom, ich obtiažnosť je v porovnaní so zvyškom hry (pred boss fightom aj po boss fighte) absurdne neúmerná, umelo silená... A keď je konečne po nich, hra sa opäť vracia do svojho normálu, akoby boss-fight bol akýmsi nárazovým filtrom: „Sorry hoši, za tento bod pustíme len 20% z vás“.

Je to škoda. Tých 7/10 si Yestermorrow ozaj zaslúži, ale po závere hry som cítil skôr úľavu („konečne koniec; mám toho dosť“) ako zadosťučinenie - keď sa spotení a roztrasení zvalíte do kresla a srkajúc kolu alebo pivko sledujete ubiehajúce creditsy.


Urtuk: The Desolation

2021-04-09 - orzo

Snáď sa na mňa nikto nevrhne, keď znova poviem (a nie poslednýkrát!) že naša generačná kultúra -- "husákova" a "mečiarova" -- sa v porovnaní s českými, poľskými alebo ukrajinskými susedmi len bezzubo batolí, cmúľa si palce a motá sa v kruhoch jak Kukučínov Neprebudený. Umením nie sme zrovna exportná veľmoc... No isté zázemie predsa máme, hlavne na úrovni jednotlivcov. Aj od nás raz za čas do sveta prerazí malý mini-hit, ktorým sa môžeme chvíľu hrdiť.

Urtuk: The Desolation

Urtuk: The Desolation

Mad Sheep Studios / David Kaleta

Urtukovi som chcel pôvodne venovať prémiové miesto v marcovom Trihlave. Na linuxe bol medzi februárovými novinkami suverénnou hrou mesiaca. Pokiaľ viem (mýliť sa môžem), Urtuk je na Steame po Soviet Republic: Workers & Resources druhým slovenským titulom, ktorý s hodnotením nad 90% (9/10) prekonal kritických 1000 recenzií. Laickým odhadom by sa jeho predaj mal/mohol pohybovať niekde medzi 40,000 - 70,000 kópiami - a úspech je to o to príjemnejší, že za hrou stojí diy mikro-team. Diy na tejto stránke máme radi, v diy sa veru rochníme jak prasce v bahne :)

Prvá (alfa) verzia Urtuka vyšla pred niekoľkými rokmi na itch.io. Netuším, ako/kde som sa o ňom dozvedel, ale okamžite mi padol do oka. Ťahovky sú holt môj žáner, hlavne tie jednoduchšie, minimalistické, ktoré človeka neutopia v numerológii, čudlíkoch a excelovských tabuľkách.

Alfu som hral non-stop dve noci za sebou a zakaždým som končil o druhej po polnoci. Do dokonalosti mala ešte ďaleko, ale už táto ranná verzia sa rysovala ako skvelá malá gameska. Do Steam Early Accessu prišla až o rok neskôr, a finálny build potreboval ďalší extra rok vývoja. Definitívna dokončená verzia nakoniec vyšla koncom februára 2021.

Urtuk: The Desolation

Urtuk si -- chavalabohu -- po celý čas zachoval svoju "prístupnosť". Nie je to nijak komplexná hra, jeho pravidlá sa naučíte behom minút.

Hráč v ňom ovláda starého zmrzačeného vojaka, churľavejúceho geroja Urtuka, ktorému sa na sklonku života podarí ujsť zo Sanatória - stredovekej temnice s Mengeleho osobitosťou. Sic konečne slobodný, Urtuk je po rokoch hororovej tortúry a lekárskych experimentov na pokraji smrti. Potrebuje v zdevastovanej krajine nájsť liek, lenže všetky cesty a všetky mestá sú obsadené degenerovanou háveďou a kadejakým ťažko identifikovateľným lovecraftovským zverincom. V tomto svete neubehne bez boja jediný deň.

Keď sa pošťastí, Urtuk v niektorých bitkách oslobodí vzbúrenú sedlač alebo zajatého obchodníka, a tí na oplátku rozšíria rady jeho nasledovníkov. Po dvoch týždňoch herného času sa bude za našim hrdinom teperiť snáď i desať nových dobrodruhov, a ďalší budú stále pribúdať. Nevadí, že Urtuk ich vedie hlbšie do podzemia. Medzi horšie, silnejšie a agresívnejšie zvery. Kto chce žiť a prežiť, bude sa držať za Urtukovými pätami.

Urtuk: The Desolation

Svojimi mechanikami a pravidlami je Urtuk hodne repetitívny, jeho nápaditosť sa veľmi rýchlo vyčerpá, ale -- teraz použijem trochu absurdné prirovnania :) -- podobne ako dobrá knižka, film alebo kartový solitair, Urtuk nemá po technickej stránke žiadne hluché miesta. Jeho loading-time je prakticky nulový. Nečakáte, kým sa spustí. Nečakáte, kým sa načíta sejv. Nezdržuje vás zle navrhnutým ovládaním, neprudí vás spomalená AI, neporazí vás z gýčových efektov a pol-minútových animačiek útoku / kúzlenia. Urtuk je síce repetitívny, o tom niet pochýb, ale na spôsob (povedzme) šachu. Vôbec to neprekáža. Keď sa potrebujem podvečer trochu uvoľniť (unavený, otupený, malátny), behom zlomku sekundy som loadnutý v hre a po pätnástich minútach môžem ísť s pocitom víťazstva spokojne spať.

Jedinou väčšou vadou je absencia slovenského prekladu. Urtuk je preložený do angličtiny, ruštiny, čínštiny a ďalších x jazykov, len slovenčina chýba. Je to škoda. Slovenská hra bez slovenského prekladu je pred kamarátmi neobhájiteľná, naozaj vôbec netuším akým spôsobom a akými argumentami ju "predať".


«2 / 18»
8.4.2021 :: orzo :: Opravene, vdaka za postreh
7.4.2021 :: Krv- v krvi
Kosť-v kosti/žena, ulica, dlaň, kosť/
7.4.2021 :: Opravte si rychlo v krvy. Vdaka
29.12.2020 :: orzo :: Hello, chat