TRIHLAV

Sublevel Zero Redux je re-releasom descentoviny Sublevel Zero vydanej na Linuxe približne pred dvomi rokmi.

Descent bol v polovici 90tych rokov jedným z fenoménov sharewarovej scény: Doom zasadený do stiestených (až klaustrofobických) mesačných tunelov, kde pohyb nie je obmedzovaný gravitáciou a chaotické bludisko chodieb sa môže rozvetvovať do všetkých šiestich smerov.

Hráč v ňom ovláda prťavú vesmírnu lodičku, s ktorou má labyrint vyčistiť od hávede, vyhodiť do luftu reaktor a nakoniec Star Warsovským štýlom prchnúť ku exitu.

Od nástupu Windowsov boli descentoviny v hiatuse. Dnes máme vďaka Kickstarteru na PCčkách rovno dve nové "pokračovania" - okrem SZR je v alfa-verzii aj "oficiálny" Descent: Underground.

SZR je oproti svojmu priamemu konkurentovi o polovicu lacnejší, má skôr spartanskú grafiku, a čo do tempa hry je rozhodne pomalší.

Napriek tomu (alebo práve preto) má výrazne vyššie hodnotenia. SZR je ukážkou, ako v jednoduchej strieľačke dokážu zavážiť malé detaily: Vyobrazenie kokpitu, hudba, prehľadnosť (nasvetlenie) scény, alebo kontrastnosť nepriatelov voči okoliu.

Linky: Gog, Steam

Serial Cleaner je z nekončiacej série "alternatívnych" "indie" hier, ktoré padli na riť pre chýbajúce demo.

Jeho nápad znie úžasne. Hráč hrá za čističa - zahľadzuje stopy po vraždách, odstraňuje rozflákané telá, stiera krv, zbavuje sa vražedných zbraní... Maže z existencie dôkazy.

Hotové Pulp Fiction...

Lenže bez ohľadu na nápad, kvalitu a desiatky videí na youtube, to nutkanie -- najprv si zahrať demo, vlastnoručne si vyskúšať ovládanie -- ten stále pretrváva a nikdy nepustí.

Linky: Gog, Steam

Po anglických Subzero Level a po poľskom Cleanerovi si predstavíme aj nemeckú arkádovku Pressure Overdrive.

Prečo práve... Toto? Prečo nie napríklad Wonderboy?

Lebo vždy, keď narazím na vzdialenú podobnosť s River Raidom, Spy Hunterom alebo s Commandom... Neni pomoci. To sú tie pravé rúbanice. Nie nejaká platformovka.

Pressure Overdrive vyzerá byť práve z Midway-ovskej školy. Jednoduchá Spy Hunterovská autíčkovina, v ktorej si to režeme zdola hore a mordujeme všetko v ceste. Sem tam príde boss alebo iný nezmysel, ale cez to sa nejako prenesieme.

Problém s touto hrou...

Hodí sa mi síce do článku o všehochuti noviniek na Steame, ale tažko ju odporučiť.

Po estetickej stránke je Pressure Overdrive tak generický, priemerný a zabudnuteľný, ako diktuje nemecký stereotip. "Nemecký humor má tradíciu, a tá tradícia končí u cirkusových klaunov". "Grafika musí byť vystrihnutá z knižiek pre štvor-ročné deti". "Aj ten najsuchší text zachráni francúzsky akcent". Všetko to v Pressure Overdrive nájdete, a možno ešte viac, podčiarknuté a zvýraznené pedantným nemeckým rukopisom.

Linky: Steam

Pyre je v poradí treťou hrou od kalifornských Supergiant Games.

Po Bastione a Transistore sa Supergiant opäť pokúša posunúť svoju umeleckú stránku o ďalší krôčik dopredu, ale tento raz po dvoch sekačkách menia žáner a prichádzajú s niečim novým, úplne odlišným.

Podľa popisu je Pyre "party-based RPG o skupinke exilantov, ktorí si na ceste za slobodou musia prejsť mystickým očistcom."

V let's play-och hra vyzerá na kríženca interaktívnej novely a súbojov v aréne - hernou mechanikou pripomína "5 minút rovnakej srandy stále dokola", typickou skôr pre handheldovky.

Hodnotenia má vysoko nadpriemerné a častokrát sa v nich spomína, že Pyre je tým najlepším, čo Supergiant doteraz vydali.

Ak je tak, Pyre zrejme u mnohých skončí ako "nepochopené veľdielo". Výpravnosť Bastionu (a predovšetkým výkon jeho rozprávača) je vôbec jedným z vrcholných počinov medzi modernými hrami, a len ťažko si podľa ukážok predstaviť, že by ho "pokemonovská" Pyre dokázala tromfnúť.

Podobne ako Supergiant, aj kanadský Thunder Lotus sa medzi silnou konkurenciou snaží vyniknúť estetickým vizuálom.

Po ich debutujúcej top-down rúbačke Jotun taktiež menia žáner a prichádzajú s tendenčnejšou "side-scrollovkou".

Herne (ovládaním a koncepciou súbojov) sa Sundered radí medzi Capcomovky, ale svojou perspektívou na statických screen-shotoch hra evokuje skôr Pitfall, Prince of Persia alebo Flashback.

Podobne ako u Jotunu, aj tu sa dizajnéri z Thunder Lotus doslova vyžívajú v bossoch.

Nakoľko im to pomôže presadiť sa medzi desiatkami ďalších sekačiek / skákačiek, to asi ponecháme bez komentára.

Downward je debutujúcim projektíkom talianskych Caracal Games: "parkour z pohľadu prvej osoby zasadený do stredovekých ruín post-apokalyptickej Zeme".

The Lion's Song je seriál point&click príbehov odohrávajúcich sa vo švejkovskom Raskúsko-Uhorsku na počiatku dvadsiateho storočia. Každá zo štyroch častí série predstavuje nesmierne ťažký život rakúskych umelcov: Skladateľku kompozícií hľadajúcu inšpiráciu, mladého rakúskeho maliara zúfajúceho po sláve a uznaní (uf, naozaj?) a matematičku snažiacu sa presadiť v mužskom akademickom svete.

Databáza hier bola aktualizovaná pre júl 2017. Prvá nevýrazná polovica mesiaca naznačovala, že nás tento rok čaká obzvlášť extrémne herné sucho. Nakoniec to vyšlo úplne inak a rozhodol som sa rozdeliť "highlighty" na dve časti.

V tejto prvej si predstavíme fenomén zvaný Unturned (Smartly Dressed Games), mini-adventúru Kindergarten a voxelovku Kingdoms and Castles.

Now - gaming blogs and discussions might suggest otherwise - but current mainstream community is truly too young to recall Atari's only relevant console - Atari 2600 - the sole inspiration for Ataribox. Folks who lived through A2600' golden age are in their late 40s (or early 50s) today; many of them are probably grandparents by now.

I'm not the youngest gamer myself, but even I have retrospectively only vague memories of A2600, and most of them are negative. I never owned one, thought. I've seen one at friend's place -- once -- and never returned to it again. Atari consoles weren't part of our lives, not even marginaly. The real Atari experience -- arcades aside -- started with 800xl in +/- 1985. I haven't heart of their "early console business" (or E.T. phenomenon) until late 90s. And why would I - why would any kid care about failed "products" or "company mismanagement"?

For me Atari will always symbolize the early [proto-]arcades and - most of all - 8bit/16bit gaming computers. The good quality stuff.

Atari is anything but video consoles.

Unfortunately, as it happened, by mid 90s microcomputers have been driven out of the market. Intel desktops became more affordable and thanks to the stiff competition between IBM, HP, Dell or Compaq, they rapidly took over schools, offices and households.

The "old school" "propriety" entrepreneurs (Atari, C=, Armstrad, Acorn, Apple...) could not keep up with the open market. No parent in his right mind would invest into two computers - "IBM compatible" and "C=/Atari incompatibles" - just for the sake of gaming.

Ever since the demise of C=/Atari in 1995, the gap left by their gaming computers is still painfully present today. 8-bit kids grew up into sentimental gaming adults and yet to this day there hasn't been a single attempt to cash on it.

Even Valve's Steam Machines are utterly horrible missteps - completely denying PC culture and thrashing everything that Valve [should] have learnt from Half-Life modding culture.

Nevertheless, the concept of a microcomputer is extremely simple. Take a cheap notebook, strip it of its display and touch-pad. Install barebones OS on it, free as much resources as possible - give it minimalist wayland wm and let it boot into python/js/nodejs IDE.

If possible, the computer could support streaming from Steam. Maybe it could ship with pre-installed Unity3D and Substance tools... And why stop there, maybe it could come with a free subscriptions for a couple of months. A time-limited taste of Unity3d Pro.

Later on Atari could add an integrated market for game assets, music licenses, contract jobs...

Democratize distribution a bit... Let the devs hire and review marketing agencies, promotional partners...

All this can be done. So much work, so much is missing on the market. And yet, here we are again, back to the retro console gaming. As if Centipede or Missile Command are system sellers.