TRIHLAV

Ďalšia poviedka v poradí - Smog - prešla menšími úpravami. Možno sa raz odhodlám dopísať zvyšnú polovicu.

Nový Steam Next Fest, nová stovka demíčok pre freeloaderov.

Steam Next Fest pokračuje vo svojej zabehnutej dlhoročnej tradícii. Stále je to to isté neprehľadné uživateľské peklo, z ktorého sa človeku robí nevoľno od žalúdku, ALE - pozor - jedna zmena sa predsa objavila, a síce "modernejší lepší rýchlejší" Steam Klient. Nestačilo, že samotná landing page festivalu je nepoužiteľná sračka. Teraz je (pod Linuxom) na šrot aj browser, a zo všetkých vecí je samozrejme najviac pokazené zrovna "okno s tabmi" (otvára sa middle-clickom). Neostáva teda nič iné, len si Next Fest naďalej "vychutnávať" v bežnom browseri a priebežne si bokom písať poznámky do notísku:

- toto som už hral
- toto ešte nie
- a tieto umelecké skvosty fakt nechcem sťahovať, díky Valve, nie.

V akom stave je Next Fest na Steam Decku, to radšej ani nebudem hovoriť.

Thronefall

Thronefall od berlínskeho Grizzly Games je mojim osobným "víťazom" festivalu: Jednoduchý, chytľavý cross medzi hordovačkou a tower defence. Hráč ovláda jednu postavičku (jazdca), s ktorou v prvej fáze stavia osadu, kasárne, vežičky, a v druhej fáze sa bráni proti nájazdom.

The Invincible (Niezwyciężony)

The Invincible je láska na prvý pohľad. Čím som starší, tým ma hry z vlastného pohľadu oslovujú menej a menej, ale táto je príjemná a tak pomalá, že by sa mohla dať hrať aj s VR brílami.

The Invincible je niekde medzi sci-fi adventúrkou a walking simom. Na stránke píšu "retrofuturistický atompunk", ale my jednoduchší sa uspokojíme s 'hard sci-fi podľa predlohy od Stanislava Lema'.

Keby hra nebolo tak mizerne optimalizovaná pre Proton, bola by mojim prvým odporúčaním. Hard sci-fi máme radi, a to veľmi.

Bud Spencer & Terence Hill - Slaps And Beans 2

Bud Spencer a Terence Hill. Názov hovorí za všetko.

Genopanic

Gamesy z tohto podžánru plošinoviek sú jedna ako druhá ("Genopanic", "Nuclear Blaze"...). Pomaly od čias Ricka Dangerous je to dokola stále to isté... ale sakra nemôžem si pomôcť. Kľudne nech je na Next Feste tisíc diem, aj tak sa nejaký Genopanic dostane do mojej top5.

A Void Hope

Keď som pri Genopanic spomenul, že určitý podžáner hopsačiek si u mňa "vždy" nájde svoje dve sekundy pozornosti - tak zrovna Alwa's Legacy od švédskych Elden Pixels sa to nepodarilo. Snažil som sa, dal som tomu čas, ale Alwa mi nesadla.

S "Void Hope" to u mňa Elden Pixels budú mať trochu ľahšie. Nie je to generické fantasy, za čo hneď dostávajú prvú masívnu plusku. Vyzerá na urban horor, čo sa tiež dá len chváliť.

No a nakoniec: "A Void Hope" je jediná hra s natívnym linuxovým demom na mojom zozname.

Ostatné sú protonovky.

Ďalšie

- Sea of Stars (Sabotage Studio, Quebec, Kanada), proton

- Gord (Covenant, Varšava, Polsko), proton

- Luna Abyss (Bonsai Collective, UK?), proton

Punková noc prešla ďalšou sériou väčších / menších úprav. Ale stále je to len žvást napísaný po ťažkej opici.

Keď medzi dlhým a ešte dlhším tichom na Trihlave spomeniem novú knižku - len tak - odrazu - z ničoho nič - môže to vyznieť trochu nemiestne, "out of place". Nie len že nemiestne, vyznie to akoby sa mi kniha dostala do rúk skôr omylom, náhodou, a ja ako tuctový samoľúby narcis hneď zjúknem: "Pozrite! Hľa, čo držím, próza! Som gramotný, sám som nevedel! Lajkujte!"

Nie, kdeže, nie nie. Je to celkom inak.

Medzi novými knihami toho nie je veľa, čo by som chcel / vedel odporučiť ďalej. Nie kvôli kvalite, nedostatkom talentu na knižnom trhu rozhodne netrpíme. Všetky novinky sú skrátka tak-kur-va-dl-hé a kur-va-hru-bé a je ich tak-kur-va-ve-ľa, že kým jednu dočítam, mám tu na polici "v poradovníku" navŕšené ďalšie tri tehly. Je to vopruz, tak isto ako dva-a-pol (trojhodinové) filmy, hodinové epizódy seriálov alebo dvadsať-hodinové walking simulátory. Trápenie a samotrízeň. Skôr práca než zábava.

Najlepšia masovo-populárna literatúra sa predsa musí zmestiť do zadného vrecka nohavíc. Aj bez čítačky sa musí dať čítať vo vlaku / v lietadle. Inak to nie je kniha, ale zbraň.

"Pěšky na Aldebaran" od Adriana Tchaikovského má 150 strán. Má 150 strán a rozhodne ho odporučiť môžem a chcem a dokonca musím. Tchaikovsky patrí k mojim najoblúbenejším moderným hard-scifi-čkárom - jeho knihy sú napráskané myšlienkami, nápadmi, obrovskou dávkou nesfilmovatelnej fantázie, a navyše: "Pěšky na Aldebaran" je stvorená na dovolenku!

Začína trochu tradične, "Andy Weirovsky". Gary je roztomilý sympatický nezmar (vtipálek), astronaut, trochu dobrodruh, ale inak dobrák, ktorý stroskotal na mimozemskom artefakte. Stratil sa svojej posádke, zablúdil v labyrinte, a teraz cestami necestami spoznáva haldy ďalších dobrákov, mimozemšťanov, kým samozrejme rieši zapeklitosti ľudskej existencie. Hlad, predovšetkým. Samotu. Bolesť. Hrôzu. Des. A potom už len horšie. Po pár stranách zisťujeme, že Aldebaran je tak trochu aj Piknik u Cesty od Strugackich: "Človek nič nechápe, človek ničomu nerozumie, človek je hmyz čo sa zmätene plazí v nepochopitelnom mimozemskom svete." A po ďalších pár stranách - veď on ten Tchaikovsky (rodený Brit s polskými koreňmi) pochytil hodne aj z tradičného britského hororu, a navyše bude húževnatý gamesník! Aldebaran sa číta doslova ako old-schoolový dungeon. Nie litRPG - ne-e, nenechajte sa mnou zmiasť. Skôr predloha pre autentické rogue ("chodba-križovatka-miestnosť-pasca"), v ktorej "Gary hľadá cestu von z hellraiserovského pekla". A že to je riadne hellraiserovské maso, o tom vás Tchaikovsky na záver presvedčí dokonale. Výborná knižka, výborná. A má len 150 strán, ak som ešte nespomínal.

202305_goldenbit.jpg

Catie bola včera ocenená SGDA-čkou za najlepšiu hudbu a zvuky!

Kompletné výsledky Golden Bit Awards nájdete na Sectore.