TRIHLAV

Veľký výlet ta hore

Kurt Vonnegut

S bradou zloženou na rukách, a s rukami na rukoväti svojej vychádzkovej palice, Dedo Ford trucovito zízal na šesťdesiat-palcový televízor, dominantu obývačky. Hlásateľ správ práve na obrazovke sumarizoval udalosti dňa. Každých tridsať sekúnd alebo tak nejak sa Dedo strhol, tresol špičkou palice o podlahu a okríkol ho: „‘žišmárja, my sme toto tvrdili už pred sto rokmi!“

Keď sa Emeralda a Lou vrátili z balkóna, kde hľadali aspoň pár minút z tej najväčšej vzácnosti roku 2185 – súkromia – v obývačke si našli miesto až v zadnej rade. Za Louovymi rodičmi, za bratom a švagrinou, za synom a jeho manželkou, vnukom a jeho manželkou, pravnučkou a jej manželom, pra-pravnukom a jeho manželkou a – samozrejme, za Dedom, usadeným úplne vpredu.

Všetci okrem Deda vyzerali (podľa normy z doby pred anti-gerasónom) na neskorých dvadsiatnikov, alebo skorých tridsiatnikov. Dedo jediný bol poblednutý, pokrčený, zjavne starý. Keď sa anti-gerasón objavil na trhu, Dedo mal už po sedemdesiatke. Odvtedy za 102 rokov nezostarol ani o deň.

„Medzitým,“ hovoril v televízii hlásateľ, „mesto Council Bluffs v Iowe sa stále spamätáva z tragédie. Dvesto vyčerpaných záchranárov sa ale nevzdáva nádeje a v snahe zachrániť Elberta Haggedorna pokračujú v kopaní. Pán Haggedorn, 183 rokov, je už druhý deň zakliesnený v…“

„Kiež by prepol na niečo veselšie,“ zašepkala Emeralda Louovi.

* * * * *

„TICHO!“ okríkol ich Dedo. „Ďalší čo si cez správy pustí hubu odo mňa nedostane ani dolár, ani dolár!“ – jeho hlas odrazu zmäkol, osladol – „…to keď raz na okruhu v Indianapolise odmávajú finišovú vlajku… a starý Dedo sa konečne poberie na Veľký Výlet ta Hore.“

Sentimentálne potiahol nosom. Jeho početné potomstvo sa zúfalo snažilo neurobiť najslabší zvuk. Ich nadšenie zo sľubovaného Veľkého Výletu vyprchalo už dávno – nie malou mierou pretože ho Dedo posledných päťdesiat rokov spomínal každý deň aspoň raz.

* * * * *

„Dr. Brainard Keyes Bullard," pokračoval hlásateľ, „prezident vysokej školy vo Wyandotte, dnes večer vo svojom príhovore prehlásil, že príčinou pre väčšinu svetových problémov je zaostalosť ľudstva v poznaní seba samého. Keď uvážime tempo pokroku fyzikálnych vied, ľudstvo podľa neho s vedou nestíha držať krok.“

„`žišmárja!“ odfrkol si Dedo. „My sme to tvrdili už pred sto rokmi!“

„Dnes večer v Chicagu,“ hovoril ďalej hlásateľ, „v chicagskej nemocnici 'Vaša Ležiareň' prebieha jubilejná oslava. Čestným hosťom je Lowell W. Hitz, vek nula. Hitz, narodený dnes ráno, je v poradí dvadsaťpäť-miliónte dieťa narodené v tejto nemocnici.“ Hlásateľ zmizol a na obrazovke ho nahradil zbesilo vreštiaci mladý Hitz.

„`žišmárja!“ zašepkal Lou Emeralde. „My sme to tvrdili už pred sto rokmi!“

„Ja som to počul!“ skríkol Dedo a vypol televízor. Jeho zmeravené potomstvo ďalej ticho zízalo na mŕtvu obrazovku. „Ty tam, chalan -“

„Nič som tým nemyslel, pane,“ ohradiť sa Lou, vek 103 rokov.

„Okamžite mi donesieš môj závet. Ty vieš kde je. Vy decká všetci viete, kde je. Hop hop, dieťa!“ Dedo zostra luskol pokrivenými prstami.

Lou otrávene prikývol a vyrazil dole halou, cestičkou medzi spacákmi, do Dedovej spálne - jedinej súkromnej izby v byte Fordovcov. Okrem nej mali len kúpeľňu, obývačku a širokú halu bez okien, pôvodne zamýšľanú ako jedáleň, s kuchynkou na jednom konci. V hale a obývačke bolo rozložených šesť matracov a štyri spacáky. Pohovku pred televízorom okupoval jedenásty pár, aktuálni favoriti.

Závet ležal na Dedovom pracovnom stole. Umazaný, s ušami, deravý, plný škvŕn, so stovkami prídavkov, škrtancov, obvinení, podmienok, varovaní, rád a domácej filozofie. Dokument bol, podľa Loua, päťdesiatročným denníkom natlačeným na niekoľko listov papiera – skomolený, nečitateľný zápisník denno-denných konfliktov v byte. Dnes bude Lou vydedený jedenásty raz. Nasledujúcich šesť mesiacov bude musieť sekať ukážkovú dobrotu, kým znova – možno – získa prísľub podielu z majetku. Nehovoriac o mieste na pohovke v obývačke.

„Chalan!“ zvolal Dedo.

„Už idem, pane.“ Lou prebehol späť do obývačky a podal Dedovi závet.

„Pero!“ rozkázal si Dedo.

* * * * *

Okamžite sa mu ponúklo jedenásť pier, jedno od každého páru.

„Daj tú vec odo mňa preč, tečie,“ odstrčil Dedo Louovu ruku bokom. „Ah, tam je jedno pekné. Dobrý chlapec, Willy,“ zobral si pero od Willyho. To bolo znamenie, na ktoré všetci čakali. Willy – Louov otec – sa stal novým favoritom.

Willy vyzeral takmer rovnako mlado ako Lou, aj keď mal 142 rokov. Teraz len ťažko skrýval svoju radosť. Placho zazrel na pohovku, za chvíľu jeho vlastnú. Lou a Emeralda sa z nej budú musieť presťahovať späť do haly. Na najhoršie miesto, pri dverách do kúpelne.

Dedovi neuniklo nič z rodinnej drámy. Sám ju orchestroval a do vlastnej zažitej role vkladal úplne všetko. Zamračený, znechutený, prstom sledoval každý riadok v závete, akoby ho videl prvýkrát. S ťažkou okázalou monotónnosťou ho čítal nahlas, ako basové noty na kostolnom organe.

„Ja, Harold D. Ford, bydliskom v Budove 257, Alden Village, New York City, Connecticut, týmto prehlasujem, zverejňujem a deklarujem svoj Závet a Poslednú vôľu, odvolávajúc všetky predchádzajúce závety a dodatky, ktoré som v ktorejkoľvek dobe doteraz učinil.“ Dôležito si vyfúkal nos a pokračoval ďalej, nevynechal ani jedno slovo, a veľa slov na zdôraznenie znova zopakoval – najradšej sa vracal ku čoraz-dôslednejšie-prepracovaným pokynom pre svoj pohreb.

Pri posledných inštrukciách sa už tak dusil emóciami, že Lou predsa zadúfal – či Dedo nakoniec ešte nezabudne, prečo si nechal Závet doniesť. Ale Dedo hrdinsky udusil všetky prekypujúce city, ovládol sa, a po minúte gumovania začal znova písať a rozprávať zároveň. Lou by mohol text citovať za neho. Tak často ho už počul.

„Srdce moje zlomené bolo na toľkokrát, že prost som opustiť toto údolie sĺz v nádeji na lepšiu zem,“ Dedo povedal a zapísal. „No najhlbšiu bolesť zo všetkých bolestí zasadil mi-“ rozhliadol sa po prítomných, márne sa snažil rozpomenúť, kto sa prehrešil tento raz. Všetci nápomocne pozreli na Loua, ktorý rezignovane zdvihol ruku.

Dedo príkývol. Spomenul si a dokončil vetu: „môj pravnuk, Louis J. Ford.“

„Vnuk, pane,“ opravil ho Lou.

„Nepyskuj. Si už dosť hlboko, mladý muž,“ odvrkol Dedo, ale zreparoval chybu. A, od toho miesta, bez preklepu pokračoval vo veľkolepých frázach o vydedení, zdôvodnených hlbokou neúctou a odvrávaním.

* * * * *

V nasledujúcom odstavci – v odstavci, ktorý v jeden alebo druhý čas patril každému v miestnosti – bolo Louovo meno vymazané a nahradil ho Willy ako nový dedič bytu. A čo horšie, ako dedič dvoj-postele v súkromnej spálni.

„Takže!“ Dedo úplne žiaril. Vymazal dátum na konci závetu a nahradil ho novým, vrátane presného času. „Tak – idú dávať McGarveyovcov.“ McGarveyovci bol rodinný televízny seriál. Dedo ho sledoval od svojej šesťdesiatky, celkovo 112 rokov. „To som zvedavý, čo sa zas u nich poserie teraz,“ povedal.

Lou sa od rodiny vzdialil a zaľahol na matrac hanby pri záchodových dverách. Chýbala mu Em. Rozmýšľal, kde asi môže byť.

Na pár momentov sa mu podarilo zaspať, kým sa ponad neho ktosi nepreklátil do kúpeľne. Krátko na to začul slabé žblnkanie, akoby sa čosi vylievalo do umývadla. Náhle ho napadlo, či sa Em nezrútila, či teraz v kúpeľni nevymýšľala voči Dedovi čosi drastické.

„Em?“ zašepkal cez priečku. Nikto neodpovedal. Lou zatlačil na dvere. Vydratý jazýček zámku ledva doliehal do rámu, odolával len sekundu a potom sa dvere pootvorili dovnútra.

"Morty!" zalapal Lou po dychu.

Louov pra-prasynovec Mortimer sa nedávno oženil a so svojou novou manželkou sa nasťahovali naspäť do Fordovskej rezidencie. Vyplašene pozrel na Lua a kopnutím dvere znova zabuchol, lenže Lou stihol zbadať, čo drží v ruke: Dedovu masívnu akciovú fľašu anti-gerasónu, viditeľne do polovice vyprázdnenú. Morty ju dopĺňal vodou z vodovodu.

Po chvíli Morty vyšiel von. Vzdorovito sa na Loua zamračil a bez slova okolo neho prekĺzol ku svojej rozkošnej neveste.

Šokovaný Lou nevedel, čo robiť. Nemohol Dedovi dovoliť, aby užíval pančovaný anti-gerasón. Ale… Ak by ho varoval, Dedo by im spravil zo života tortúru. Už teraz v byte živorili na hrane znesiteľnosti.

Lou pozrel do obývačky. Fordovci, medzi nimi aj Emeralda, priebežne oddychovali; vychutnávali si, ako McGarveyovci na obrazovke babrali svoje životy. Potichu sa presunul do kúpelne. Čo najlepšie zahasproval dvere a začal vylievať obsah Dedovej fľaše do odtoku. Chystal sa ho doplniť nepančovaným anti-gerasónom z 22 menších fliaš na poličke.

Fľaška bola dvojlitrová, ale hrdlo mala úzke. Louovi pripadalo vyprázdňovanie ako celá večnosť. Od nervozity sa mu zazdalo, že takmer nepostrehnuteľná vôňa anti-gerasónu – s arómou worčestrovej omáčky – preniká popod dvere a kľúčovou dierkou do celého bytu.

* * * * *

Fľaša stále monotónne bublala. Z obývačky sa zrazu ozvali zvuky hudby. Hundranie, vŕzganie stoličiek po podlahe. „Tak končí,“ hovoril televízny moderátor, „29,121 kapitola v životoch vašich a našich susedov, McGarveyovcov.“ Halou sa blížili kroky. Niekto zaklopal na dvere kúpeľne.

„Ešte sekundu!“ zavolal Lou s falošným entuziasmom. Zo zúfalstva veľkou fľašou zatrepal, pokúsil sa urýchliť prúd, dlane mu ale po vlhkom skle skĺzli a ťažká fľaša dopadla na kachličkovú podlahu.

Dvere sa rozleteli a Dedo sa v nemom úžase zahľadel na usvedčujúci neporiadok.

Lou sa striasol od zimomriaviek, pichľavých a mrazivých, čo mu od šije prebehli po celom chrbte. Silene sa zaškeril a v chabej chvíľke zdanlivej rozvážnosti radšej počkal, kým prvý prehovorí Dedo: „No, decko moje,“ povedal konečne, „máš tu čo upratovať.“

A to bolo všetko. Dedo sa odvrátil preč, pretlačil sa davom a zamkol sa vo svojej izbe.

Fordovci v neveriackom tichu zízali na Loua len o sekundy dlhšie a potom sa chvatne vrátili do obývačky, akoby sa časť viny mohla preniesť aj na nich, ak by sa zdržali príliš dlho. Len Morty zaostal. Než sa pripojil k ostatným, vrhol na Loua otrávený, výhražný pohľad, a ponechal ho samého s Emeraldou, bezradne prešľapujúcou vo dverách.

Po lícach jej stekali slzy. „Pre pána Jána, ty nešťastník – prosím ťa netvár sa tak strašne! Bola to moja vina. Ja som ťa do toho dostala, s mojim tliachaním o Dedovi.“

„Nie,“ povedal Lou, keď sa mu vrátil hlas, „nie, ty naozaj nie. Naozaj Em. Ja som len…“

„Mne nič vysvetľovať nemusíš, zlato. Ja som na tvojej strane, nech sa stane čokoľvek.“ Pobozkala ho na bradu a zašepkala mu do ucha: „Nebola by to vražda, zlato. Nezabilo by ho to. Nič hrozné by sa nestalo. Len by ho to napravilo. Pán Boh by si ho nakoniec zobral, kedy by On sám rozhodol, že nastal Dedov čas.“

„Čo s nami bude, Em?“ povedal Lou duto. „Čo sa nám teraz asi chystá spraviť?“

* * * * *

Lou s Emeraldou od strachu prebdeli takmer celú noc. Čakali, čo spraví Dedo, ale z jeho posvätnej izby nevyšiel ani zvuk. Zaspať sa im podarilo až dve hodiny pred úsvitom.

Vstali o šiestej a naraňajkovali sa v kuchynke – ako prví zo svojej generácie. Nikto sa s nimi nerozprával. Na jedlo mali dvadsať minút, ale po zlej noci boli tak otupení, že ledva prehltli dve lyžice rádoby-vajec z morských rias, než ich vytlačila preč generácia ich detí.

Potom, ako bolo vždy zvykom pre čerstvo vydedených, začali pripravovať raňajky pre Deda. Mali ich servírovať na podnose priamo do postele. Snažili sa spraviť si z toho radosť. Najťažšia časť bolo pripraviť určite-naozaj-pravé vajcia so slaninou a oleomargarínom, za ktoré Dedo platil tak nekresťanskú časť zo svojho príjmu z bohatstva.

„Dobre,“ povedala Emeralda, „nezačnem tu predsa teraz panikáriť, kým nezistíme, na čom vlastne sme.“

„Možno nevie, čo som rozbil,“ nádejal sa Lou.

„Najskôr si myslí, že to bol tvoj hodinový kryštál,“ navrhol Eddie, ich syn. Práve sa apaticky hral so svojimi rádoby-pohánkovými koláčikmi z prachu po drevotrieske.

„Nebuď na svojho otca sarkastický,“ ohriakla ho Em, „a nerozprávaj s plnými ústami.“

„Ešte som nevidel nikoho s plnou hubou tejto veci, čo by vydržal byť ticho,“ posťažoval sa Eddie, vek 73. Pozrel na hodiny. „Vy dvaja viete, že je čas na Dedove raňajky, nie?“

„No, to teda je,“ zamrmlal Lou. Pokrčil plecami. „Podaj mi podnos, Em.“

„Pôjdeme obidvaja.“

Kráčali pomaly, s odvážnymi úsmevmi. Pred dverami do spálne ich čakal pol-kruh ponurých Fordovcov.

Em zaklopala. „Dedko,“ zavolala s hraným nadšením, „ra-ňaj-ky čaka-jú.“

Nikto neodpovedal. Zaklopala znovu, hlasnejšie.

Dvere sa pod jej prstami pootvorili. V strede miestnosti stála mäkká, hlboká, široká, ustlaná posteľ. Pre každého Fordovca symbolika sladkých očakávaní.

Prázdna.

Atmosféra smrti, Fordovcom cudzia ako Zoroastrianizmus alebo príčiny povstania Sepoyov, zahlušila každý hlas v byte, utlmila tlkot sŕdc. Uhranutí dedičia obozretne vošli do spálne a začali v nej prezieravo kutať - pod nábytkom, za závesmi – hľadali čokoľvek, čo mohlo pripomínať zosnulého Deda, otca klanu.

* * * * *

Ale Dedo po sebe nezanechal žiadny pozemský korpus – len papier, ktorý Lou nakoniec našiel na šatníku, pod ťažítkom, drahocenným suvenírom zo Svetového veľtrhu 2000. Lou z neho s rozpakmi začal nahlas čítať:

„Ktosi, koho som z vlastnej dobroty prichýlil a chránil a celé roky učil tomu najlepšiemu, sa mi minulú noc ako besný pes úkladne vzoprel a zriedil môj anti-gerasón, alebo sa o to pokúsil. Ja už dávno nie som zrelý mladý muž. Nedokážem viac znášať zdrvujúcu ťarchu života, tak ako som sa s ňou pasoval kedysi. Po trpkej skúsenosti minulej noci vám teda vravím: Zbohom. Starosti tohto sveta zo mňa čochvíľa opadnú ako tŕnie z plášťa a ja sa konečne dočkám svojho mieru. Kým tento list nájdete, budem preč.“

„No teda,“ prehovoril zlomený Willy, „veď mu ujde záver 5000-míľového Nascaru!“

„Alebo finále Solárnej ligy,“ zamrkal Eddie veľkými trúchliacimi očami..

„Nikdy nezistí, či sa pani McGarveyovej vráti zrak,“ doplnil Morty.

„Ešte to neskončilo,“ prerušil ich Lou a pokračoval v čítaní: „Ja, Harold D. Ford, atď, týmto prehlasujem, zverejňujem a deklarujem tento list za môj Závet a Poslednú vôľu, odvolávajúc všetky predchádzajúce závety a dodatky, ktoré som v ktorejkoľvek dobe doteraz učinil.“

„Nie!“ zahabkal Willy, „Nie znova nie!“

„Stanovujem,“ čítal Lou, „že celý môj majetok, akejkoľvek podoby a podstaty, nebude delený, ale z môjho rozhodnutia nariaďujem a odkazujem ho všetkým ako celok, bez ohľadu na generáciu, rovnocenne, vzájomne a vzájomne zdielaný.“

„Z akého rozhodnutia?“ nechápala Emeralda.

Lou mávnutím rukou obsiahol celú rodinu. „To znamená, že my všetci teraz vlastníme všetko.“

Každé jedno oko v miestnosti pozrelo na posteľ.

„Vzájomne a vzájomne zdielaná?“ spýtal sa Morty.

„Vlastne,“ povedal Willy, ktorý bol v byte najstarší, „je to ako starý systém. Najstarší ľudia rozhodujú o veciach tu vo velíne a…“

„To sa mi páči!“ pridala sa s nadšením Em. „Lou vlastní presne toľko ako ty, a ja vravím že by postel mala byť pre toho najstaršieho, čo ešte pracuje. Ty sa tu môžeš kľudne váľať celý deň, môžeš si tu čakať na šek s penziou, a keď sa sem chudák Lou doteperí po práci, celý dokrkvaný, a…“

„A čo tak nechať aj niekoho, kto nikdy žiadne súkromie nemal, nech si to tiež raz skúsi?“ požadoval rozhorčene Eddie. „Doprdele veď vy starí ste si užili hromadu priestoru, keď ste boli deti. Ja som sa narodil v zaprasenej hale, celý život poznám len útulňu! Čo tak…“

„Hej?“ namietol Morty. „Všetci vieme, aké si to mal ťažké. A moje srdce pre teba krváca. Ale vyskúšaj si ísť do haly na svadobnú cestu.“

„Ticho!“ panovačne ich prekričal Willy. „Ďalší čo si otvorí hubu strávi šesť mesiacov v kúpeľni. A teraz všetci vypadnite z mojej izby. Musím premýšľať.“

O stenu sa roztreskla váza. Centimetre od jeho hlavy.

* * * * *

V byte ako na povel nastalo bezprávie. Každý pár sa zapojil do boja o spálňu. Vznikali a zanikali vojenské koalície, taktická situácia sa menila rýchlosťou svetla. Em a Lou boli vyšmarení do haly, kde začali organizovať ostatných v rovnakej situácii, a znova zobrali spálňu prudkým útokom.

Po dvoch hodinách zápasenia, bez výhliadok na riešenie, do bytu vtrhli policajti a za nimi televízny štáb z mobilnej jednotky.

Ďalšiu pol hodinu ulicu križovali hliadkové vozy a sanitky. Odvážali Fordovcov preč, až bol byt napokon celkom prázdny a mĺkvy.

Po hodine sa 500,000,000 rozjarených divákov z Východného pobrežia s nadšením zadívalo do reportáže o posledných fázach vzbury.

V pustom troj-izbovom byte rodiny Fordovcov na 76-tom poschodí Budovy 257, kde zostala svietiť len televízia, sa vzduch opäť raz naplnil plačom, vzlykaním a bojovým zápolením, no tentoraz neškodne vysielaným z reproduktorov.

Bitka sa prenášala aj na televízoroch na policajnej stanici. Policajti ju tam sledovali spoločne s Fordovcami, všetci zahľadení s hlbokým profesionálnym záujmom.

Em a Lou boli rozdelení do susediacich ciel. Každý mal pre seba štyri metre štvorcové a spokojne sa rozťahovali na vlastných pričniach.

„Em,“ zavolal Lou spoza mreží. „Ty máš tiež svoje vlastné umývadlo?“

„Jasné. Umývadlo, posteľ, svetlo – všetko je tu. A my sme mysleli, že Dedova izba je dačo extra! Ako dlho sme tam hnili, Lou?“ vystrela k nemu ruku. „Zlato, po prvýkrát za štyridsať rokov sa neklepem. Mal by si ma vidieť!“

„Hlavne nám drž palce,“ povedal Lou. „Náš právnik nám skúsi vybaviť rok.“

„Rok!“ zašepkala Em zasnene. „A koho mám podplatiť, ak chcem samotku?“

„Tak fajn, vy dvaja tam, zavrite huby,“ povedal strážnik, „lebo vás všetkých hajzlov pošlem nazad domov. A prvý čo von vynesie, jak to v base vypadá, ten sa sem už nikdy nevráti!“

Väzni okamžite zmĺkli.

* * * * *

Z obrazovky sa vytratili posledné zábery zo vzbury a obývačka bytu potemnela. Do vysielania sa vrátil hlásateľ. „A teraz, priatelia,“ povedal, „Mám exkluzívnu správu od výrobcu anti-gerasónu: Správu pre vás všetkých cez 150!“

„Cítite sa menejcenný, lebo máte vrásky, stuhnuté kĺby, šediny a vypadané vlasy? Len preto, že ste sa narodili pred anti-gerasónom?“

„Ak vravíte ‚áno‘, nemusíte si viac zúfať. Nemusíte sa viac cítiť odstrčený!“

„Po rokoch vývoja prichádzajú vedci so Super-anti-gerasónom! Behom týždňov – presne tak, týždňov! - budete vyzerať a vystupovať tak mlado ako vaše pra-pra-pradeti! No nezaplatili by ste $5,000, ak chcete žiť na jednej úrovni s ostatnými? Určite, že áno! Ale nemusíte! Bezpečný, otestovaný Super-anti-gerasón vás bude stáť len niekoľko dolárov na deň!“

„Objednávajte hneď teraz, ak chcete skúšobnú vzorku zadarmo. Stačí uviesť svoje meno a adresu na dolárovú pohľadnicu a odoslať ju na ‚Super‘, Box 500,000, Schenectady, New York. Máte to? Zopakujem ešte raz. ‚Super‘, Box 500,000…“

Posledným výkričníkom za slovami hlásateľa bol škrabot Dedovho pera po papiery; toho pera, čo mu Willy dal predchádzajúcu noc. Dedo sa len pred pár minútami vrátil z „Voľnej hodinky“, zo šenku dole krížom cez asfaltové námestíčko („trávniky Alden Village“), odkiaľ mal na Budovu 257 nerušený výhľad. Najprv zavolal upratovačku, aby prišla dať byt do richtiku, a potom svojmu širokému potomstvu najal najlepšieho právnika v meste. Právnik bol génius, vybavil im usvedčenie. Jeho klienti nikdy nedostali menej ako rok a jeden deň. Keď bolo dojednané, Dedo si pred televízor zo spálne presunul posteľ a vyvalil sa na nej, aký bol dlhý - o tomto sníval už celé roky.

„Schen-ec-ta-dy“, mrmlal si pri písaní, „a hotovo!“ Jeho tvár sa úplne rozžiarila. Jeho tvár sa úplne rozžiarila. Mimické svaly sa uvoľnili, starecké čiary vyryté rokmi stresov a mrzutých nálad sa vyhladili. Spod nich sa vynoril hlboko pochovaný láskyplný, vyrovnaný človek. Akoby jeho skúšobný balíček Super-anti-gerasónu už stihol aj doraziť. Keď ho teraz niečo v televízii pobavilo, než aby len našponoval pery do milimetrovej tenkej čiary, Dedo sa zľahka, zvesela usmial.

Život bol fajn. Nevedel sa dočkať, čo ho čaká najbližšie.