TRIHLAV

Keď v októbri minulého roku -- tri mesiace dozadu? -- na Linuxoch vyšiel Vaporum: Lockdown (Fatbot Games), kúpil som ho síce hneď a bez váhania, ale skôr zo solidarity ako z chtíča:

"Nový dungeon!" - veď takú Udalosť máme raz tri roky!

"A je to hard-core sci-fi-čkový dungeon" - no, tých je naozaj len pár!

A že je vyrobený na Slovensku. V Bratislave.

Tak také sa prihodilo druhýkrát za celú históriu štátu.

Neexistuje, že by som rodákov nepodporil.

No ale odvtedy od onoho októbrového dňa ubehli týždne, mesiace, a nový dungeoník mi na disku zapadal prachom ako ďalšia zberatelská relikvia.

Prapôvodný Vaporum, ku ktorému je Lockdown prequel, bol bez debaty skvelý, ale "len tak akurát". Pripomienka časov minulých, časov výborných, z ktorých sme už dávno nadobro vyrástli.

Od prequelu som očakával "viac toho istého". Nehrnul som sa do neho. V duchu som si predstavoval ďalší slovenský tím v núdzi, čo z recyklovaných modelov / textúr zbesilo vyklikal desať šablónových levelov - len preboha aby sa hra stihla zmestiť do rozpočtu.

Ale keď som ho nakoniec spustil...

Pane jo.

To bol maratón. K záveru som Lockdown mastil do piatej do rána.

Perfektný mix explorácie, výpravnej adventúrky, hlavolamov, a správnej štipky old-schoolového role-playingu.

Lockdown mi sadol hneď od prvého levelu, po každej stránke, už z úvodu. Na moju radosť sme preskočili generovanie postavy a šli rovno hopsať do hry; charakter som si profiloval až s progresom, tak ako mi vlastnosti najlepšie sedeli ku gameplayu.

Dominantná časť hry pritom závisí na skille hráča, nie od grindu a excelovských tabuliek.

S každým ďalším levelom hratelnosť (od slova hrať, boha jeho, nie od živoriť) graduje, progres sa strieda s tuhými zákysmi, ktoré zas dopĺňa príležitostný mord na zmutovanú pakáž. Hávedi na zabitie je samozrejme dosť a všade, ale vrámci miery. Kombat je "neintruzívny" - nevtieravý - citlivo vybalancovaný, aby sa z Lockdownu nestal stereotipný klik-fest.

Obrovským skokom vpred oproti prvému Vaporum je variabilita prostredia, kontrastné zmeny v grafike; alebo plynulé prechody od steam-punku do hororu a zasa nazad. Celý dungeon je navrhnutý s citom a rozumom - dáva zmysel, pokiaľ to len žáner dovoluje. Lockdown sa snaží brať príklad zo System-shockovín, Bioshockovín, Prey-ovín -- ale úplne inak, plíživými prískokmi :) -- priebeh hry prekladá mikro-úlohami, denníkmi, notískami, komentármi, z ktorých si hráč môže (nemusí) vyskladať príbeh.

Pravda, ak ho čítanie neťaží.

Niektoré texty sú dlhšie, ťažšie na strávenie, a spočiatku som mal v postavách chaos, ale napokon ma do seba celkom vtiahli... Hoc, ako je to i pri hore-uvedených parbách, ja som radikálny techno-krat a radšej by som brojil za tú "zlú" "vedecko-bádateľskú" stranu.

Čo je však podstatné, prvoradé, a k veci - k finálnemu bosovi som prišiel s uceleným prehľadom kto komu čo ako a čo ja s tým. Keď som hru dorazil, desať minút som ešte zízal na monitor (ruky sa triasli, brneli od zákysov v poslednom leveli) a v hlave šumelo: To bola paráda.

Tak je to veru... Prvé Vaporum som doparil z povinnosti.

Ale Lockdown, tak ten som dohral lebo som chcel :)